V koncertnom živote ohlasujú blížiace sa sviatky najmä vianočné koncerty plné kolied na "rôzne spôsoby". Dopyt je vysoký, a tak neprekvapí ani ponuka. Nič v zlom, veď Tichá noc tomuto miestu a času pristane podobne ako ihličnatý strom s trblietavými ozdobami. No niekedy sa ťažko ubrániť pocitu "plnosti". A pritom by možno stačilo z dezertu nerobiť hlavné jedlo.
Minulý týždeň sa to podarilo Slovenskej filharmónii, keď v programe jedného z prvých vianočných koncertov nesiahla po lacných receptoch. Brahmsov 2. klavírny koncert je síce jedným z najobľúbenejších romantických koncertov, určite však nie z kategórie jednoduchej zábavy. No a Vianočná kantáta od Arthura Honnegera síce exponuje koledy, ale takým sofistikovaným spôsobom, ktorý by obstál aj na prelome "našich" storočí. Málo hrávané dielo využíva princíp koláže nezávislých segmentov a má pôsobivú dramaturgiu: orchester, dva kontrastné zbory, sólista, ktorý ako prorok vstúpi do deja síce nakrátko, ale v tej správnej chvíli, a koledy, ktoré v pochmúrnej nálade zaznejú ako symbol katarzie Narodenia.
Program sľuboval veľa, no koncert očakávania celkom nesplnil. Eugene Indjiç je vynikajúcim klaviristom, no vo štvrtok sme určite neboli svedkom jeho vrcholnej kondície. Slovenská filharmónia pod vedením Vladimíra Válka zostávala úrovňou alibisticky na pozíciách "orchestrálneho sprievodu", čo je v prípade Brahmsa ťažko odpustiteľné. O to väčšmi potešilo úchvatné sólo koncertného majstra violončiel (P. Baran) v 3. časti.
V interpretačne náročnej Vianočnej kantáte nesklamali výborne pripravené zbory (Slovenský filharmonický zbor zbormajsterka B. Juhaňáková a Bratislavský chlapčenský zbor zbormajsterka M. Rovňáková) ani sólista - barytonista Sergej Tolstov. Celok, chúlostivý na súhru i detaily, však evidentne potreboval dlhšiu prípravu. Spontánny prídavok - čo iné než koleda - však rozptýlil prípadné chmáry na tvárach kritikov. A tak to má byť. Na Vianoce.
ANDREA SEREČINOVÁ
(Autorka je hudobnou
publicistkou)
