Jana Juráňová v doslove píše, že táto jediná publikovaná kniha slovenskej autorky Pavly Cebocli vyšla po prvýkrát vo vydavateľstve Mladé letá v roku 1967. Jednoduchý, v pravom zmysle slova prostý príbeh mladosti chudobnej Slovenky (svoje exotické meno dostala Pavla po otcovi - staviteľovi taliansko-slovinského pôvodu) je orámovaný z jednej strany citátom z Virginie Woolfovej.

"Keď však čítame o nejakej bosorke (...), o žene posadnutej diablom, o múdrej bylinkárke alebo aj o veľmi význačnom mužovi, ktorý mal matku, vtedy sme, myslím, na stope stratenej autorky románov, umlčanej poetky." Z druhej strany ho ohraničuje už spomínaný doslov, v ktorom Juráňová vysvetľuje koncept hľadania, ba snorenia po autorkách - ženách zabudnutých v záľahe mužských mien v dejinách literatúry.

Príbeh sám osebe je priezračný, podávaný až naivne jednoduchým jazykom. Pavla rozpráva o svojom detstve, ktoré trávila v mnohých panských domoch, v ktorých jej matka, a čoskoro aj ona sama, slúžili za ubytovanie a stravu. Otec bol síce schopný zarobiť peniaze, no neraz ich prepil, takže vzniká dojem, že starostlivosť o rodinu bola predovšetkým úlohou matky.

Pavlino rozprávanie však nie je trpké, nie je to sťažnosť, ani sociálny román či kritika ťažkého života. Naopak, vzniká obraz harmonického, hoci ťažkého detstva.

Hoci jednotlivé udalosti (napríklad Pavlino presťahovanie k nevlastným bratom, ktorí sľúbili, že sa o ňu postarajú a potom ju nútili pracovať) znejú v kontexte dnešných nárokov na práva detí hrôzostrašne, tón Pavlinho rozprávania pripomína skôr rozprávku, v ktorej zlú realitu vnímame ako primeranú kulisu. Príbeh mi pripomína rozprávania mojej starej mamy z jej vrútockého detstva, ktorých som sa ako dieťa nevedela nabažiť alebo detskú knihu s podobným čarom a pôvabom - Barunku Antonína Zápotockého.

Neprekvapuje, že kniha pôvodne vyšla vo vydavateľstve špecializovanom na literatúru pre deti a mládež. Príbeh Pavly, hoci ho napísala "obyčajná žena", je legitímnym literárnym útvarom samostatne hodným pozornosti. Doslov by tu plnil svoju úlohu, keby predstavil Cebocli ako verejnosti menej známu autorku a iste má zmysel aj Juráňovej argumentácia, že ženy sa do literatúry často dostávali len ako matky či iné príbuzné slávnych mužov - veď aj sama Cebocli bola nevlastnou sestrou známejšieho spisovateľa Jozefa Gašparíka.

Úvod však nakoniec vyznieva ako akési ospravedlnenie vydania tohto "jednoduchého" diela. Čitateľ, ktorý nepozná kontext vydavateľstva Aspekt alebo nechce byť voči nemu empatický, môže doslov v kombinácii s už citovaným úryvkom z Virginie Woolfovej chápať aj tak, že keď už chceme vydávať diela žien, musíme sa uspokojiť "len" s jednoduchým rozprávaním oravskej gazdinej. A takýto súd si toto celkom svojprávne rozprávanie nezaslúži.

Autor: SVETLANA ŽUCHOVÁ(Autorka je spisovateľka a publicistka)