JURAJ JOHANIDES sa narodil 9. mája 1962 v Bratislave. Vyštudoval filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je autorom filmových dokumentov (Jiří Kolář, Slávnosť osamelej palmy), objavil sa aj ako herec vo filmoch Konečná stanica, Babie leto, Na krásnom modrom Dunaji či v dokumente Pavla Dvořáka o slovenskom upírovi Prdimuchovi. Spoluzakladal Art Director Club - združenie tvorivých pracovníkov v reklame, je držiteľom niekoľkých ocenení (bronzový, strieborný, zlatý klinec) za réžiu či tvorbu reklamných spotov, tvorcom sociálnych kampaní (predvolebné kampane Volím, teda som, Nie je nám to jedno, kampaň proti korupcii Korupcia nám pije krv či kampaň pre nevidiacich Biela ceruzka). Nedávno bola v divadle Aréna v jeho réžii uvedená divadelná inscenácia Oskar a dáma. So spolupracovníkom Vladom Talianom funguje v občianskom združení Hlava 98.

Ulice svetielkujú v predvianočnom jase, dobročinné akcie majú opäť zelenú. Jedna z nich, Hodina deťom, si tento čas vyhradzuje na finančnú zbierku už sedem rokov. Drží sa jedinej a jednoduchej myšlienky - pomôcť deťom Slovenska, ktoré to potrebujú. Kto by ju nepoznal? Ušaté, štrbavé či šľahačkou zamazané tváre známych hercov za asistencie detí vychovávajú cez médiá "milých dospelých".

Na jej úspechu sa od začiatku podieľa režisér JURAJ JOHANIDES. Jeho meno sa často objavuje tam, kde sa, ako sám hovorí, treba postaviť za dobrú vec. Sociálna reklama je preňho nevyhnutnou alternatívou ku komercii. A keďže sa živí predovšetkým nakrúcaním reklamných spotov, viac ho baví, keď môže nakrúcať niečo, čo trvá dlhšie ako tridsať sekúnd. Takto už roky balansuje na hranici umenia a peňazí.

Kampaň na zbierku Hodina deťom robíte už sedem rokov. Čím si vás získala?

"Nech to znie akokoľvek pateticky, téma deti ma zaujala, lebo v nich je naša budúcnosť. Som rád, keď sa môžem angažovať za dobrú vec. Keď som zistil, že nadácia má sieť po celom Slovensku, že zbiera projekty zo všetkých jeho kútov, kontroluje ich dosah, povedal som si, že peniaze, ktoré by mohla prostredníctvom našej kampane získať, budú v dobrých rukách. Aby som sa o tom presvedčil na vlastné oči, bol som počas prvých dvoch rokov aj v tíme tvorcov dokumentov o deťoch, ktoré vyzbierané peniaze získali."

Čo podľa vás spôsobilo, že ste boli od začiatku úspešní?

"Model darovania posledného hodinového zárobku pochádza z Veľkej Británie, kde funguje už niekoľko desaťročí. Naším zámerom bolo aplikovať ho u nás. So spolupracovníkom Vladom Talianom sme však vedeli, že ľudia sa nebudú chcieť pozerať na reklamné spoty, ktoré ich budú citovo vydierať. Preto sme zvolili inú stratégiu - vsadili sme na veselosť. Základ tvorila myšlienka od Antoina de Saint-Exupéryho - každý dospelý bol raz dieťaťom, ale len máloktorý si na to pamätá. Možno aj vy si spomínate - vymysleli sme zámenu hlasov detí a známych hercov. A tým to pre nás vtedy zhaslo."

Neočakávali ste dlhodobú spoluprácu?

"Boli sme v tom, že pôjde len o jednorazovú záležitosť, ako to, žiaľ, pri väčšine charít býva. Kampaň však, vďakabohu, zarezonovala, prešiel rok a z nadácie mi zavolali znova, že je čas na druhú várku spotov. Odvtedy sme stále v tom. Teším sa, že spoty pomáhajú zbierke, ak však príde niekto a vymyslí nejaký lepší koncept, budem len rád."

Prečo?

"Je to dosť veľký stres. Z nadácie sa mi vždy ozvú koncom leta, teda v dostatočnom predstihu, že treba niečo nové vymyslieť. Hoci nápady sa zvyknú vynoriť mimovoľne a rýchlo, predsa vždy hľadáme ten optimálny až do poslednej chvíle."

Tento rok ste vymysleli spot s bábätkami. Ako sa vynoril tento nápad?

"S Vladom Talianom, ktorý je tiež otcom, sme sa zhodli, že ten, kto vychováva deti, vychováva zároveň sám seba, a že deti treba od malička viesť k solidarite, aby bola pomoc slabším pre ne úplnou samozrejmosťou. To bol základ. A potom som si spomenul na fotografiu spred pár rokov, kde môj syn drží v pôrodnici svojho malého brata. Na tvári sa mu zračí hrdosť, radosť aj prekvapenie. Tá fotka ma inšpirovala a z nej vznikol vizuál."

Ako sa vyhýbate citovému vydieraniu?

"Keď som presvedčený o tom, že to, čo hovorím, je pravda, nemôže ísť o citové vydieranie. Ak poviem, že ľudí treba od malička vychovávať k dobru, je to tak. Znie to možno naivne, ale pre mňa je to krištáľovo čistá myšlienka, ktorú treba ľuďom neustále pripomínať. Lebo ľudia sa radšej zaujímajú o ten iný, brúsený krištáľ."

Čo vás na spolupráci s nadáciou baví?

"Som zodpovedný za to, čo sme spolu rozbehli. Herci, ktorí v spotoch vystupujú, veria ich sile a následne spolu vidíme aj ich účinok. Okrem toho, vytvorili sa medzi nami aj viac ako pracovné vzťahy."

Ako ich vnímate?

"Ako dôležitý záväzok, vážim si ich. Za tie roky sa dôvera medzi nami vybudovala tak, že hercom už ani nemusím vopred hovoriť, aký spot sme pripravili. Radi sa nechajú prekvapiť priamo na pľaci. Pamätám si, ako pred pár rokmi prišiel na nakrúcanie Ladislav Chudík a opýtal sa ma - tak čo budeme robiť? Ja mu hovorím, nič, iba vám hodíme do tváre šľahačkovú tortu. A on na to - to nemyslíte vážne? Ja, že áno, to sa naozaj stane. Pán Chudík to napokon prijal s humorom a mal som tú česť hodiť mu osobne tú šľahačkovú tortu do tváre. V prípade Jula Satinského to dokonca na prvýkrát nevyšlo. Povedal, žiaden problém, urobíme to ešte raz."

Sedem rokov obmieňate tú istú myšlienku. Nemáte niekedy chuť zmeniť prístup?

"Spoty s kampaňou priamo súvisia. A keď to spolu funguje, myslím, že by nebolo správne robiť zásadné zmeny. Ľudia si zvykli, odozva stále prichádza, navyše, už štvrtý rok je súčasťou projektu aj televízna šou. Ale človek nikdy nevie. Možno mi na budúci rok už naozaj nič dobré nenapadne, doplazím sa pred prah nadácie s vyplazeným jazykom a vyhlásim, že už fakt neviem, čo ďalej."

Motivujú vás finančné podmienky?

"Pri tvorbe tejto kampane ide o niekoľkonásobne nižšie sumy než pri iných bežných kampaniach, takže v tomto smere peniaze nehrajú úlohu. Motivuje ma, keď sa v rámci zbierky dá dohromady pekná suma."

Prečo sa v spotoch objavujú stále deti a herci?

"Medzi hercami, s ktorými spolupracujem, sú viacerí takí, čo svoju tvár iným reklamám nikdy neprepožičali. Sú však natoľko známi z televízie, filmu či divadla, že ich osobnosti zaberajú. Ľudia si priam zgustnú na Emílii Vášáryovej s chýbajúcim zubom alebo na Adym Hajdu s veľkými ušami. A pritom, využiť ich v takejto súvislosti má zmysel aj pre nich a s o to väčšou chuťou sa na spolupráci podieľajú. Sú ochotní urobiť zo seba klaunov, aby mohli upozorniť na problémy detí. A prečo sú pri tom aj deti? Možno preto, že spoty som začal robiť v čase, keď moji dvaja mladší synovia začali chodiť do škôlky a ten bezproblémový svet som im vždy ráno závidel."

Ako sa vám s deťmi nakrúca?

"Veselo aj ťažko. Spoty musia byť krátke, často je problém vtesnať sa do tých pár sekúnd. A deti vás nebudú len tak poslúchať na slovo. Chvíľu trvá, kým si na vás zvyknú. Na prvý pohľad to možno vyzerá ako sranda, ale neviete si predstaviť, koľko opičiek a grimás musíte za kamerami vystrúhať, aby ste udržali ich pozornosť. Kukuk, moja zlatá, sem sa pozeraj, povedz to, usmej sa... A deti zaujíma všetko naokolo, len nie vy za kamerou. Za sedem rokov som takto vypiplal už jednu generáciu. A práve tento rok sme museli deti vymeniť, lebo z predchádzajúcich už vyrástli puberťáci."

Nedá sa použiť spontánna detská reakcia?

"Ťažko ju vtesnať do pripravenej myšlienky. Ale veľmi rád by som niekedy vyrobil spoty zo všetkých omylov a breptov, ktoré sme za tie roky ponakrúcali. Bola by to celkom sranda. The best of."

Pociťujete na "charitatívnom trhu" konkurenciu?

"Pociťujeme silné a slabšie roky, ktoré súvisia hlavne s krátkodobými dobročinnými akciami. Napríklad minulý rok sme vyzbierali menej peňazí, čo mohlo byť do veľkej miery spôsobené katastrofou v Tatrách a tsunami."

Myslíte, že ste mali šťastie na vhodnú dobu vzniku?

"Na takúto myšlienku je vždy vhodná doba. Keď sa nás pred siedmimi rokmi ľudia z nadácie pýtali, akú máme predstavu, povedali sme - využime možnosť a pracujme na myšlienke ako na normálnom produkte, vybudujme si stratégiu na pevných základoch, urobme súvislú kampaň a uvidíme, čo to prinesie. Trúfali si vyzbierať milión. Nám sa to zdalo málo, vsadili sme na päť. A keď sa nakoniec nazbieralo štrnásť, bol to naozaj obrovský, neočakávaný úspech. Hneď v prvý rok sme nastavili latku mimoriadne vysoko."

Ako vnímate túto prácu v porovnaní s výrobou bežných reklamných kampaní?

"Bežne fungujem v rámci produkčnej spoločnosti, ktorá realizuje pripravené nápady, ale nevymýšľa ich. Hodina deťom je pre mňa tak trochu forma odpustkov za komerciu. Cítim sa pri nej slobodnejšie a som pri tvorbe myšlienky úplne od začiatku. A ako sa hovorí, keď niečo robíte od začiatku, lepšie tomu rozumiete."

Čo hovoria na spoty pre nadáciu vaši známi a priatelia?

"Vždy hovoria - sme zvedaví, čo urobíš na budúci rok. Keď vidia jeden rok štrbavé deti, druhý rok ušaté, tak na tretí sa samozrejme opýtajú, či príde na rad nos alebo noha. Áno, mal som vymyslený aj spot na nos, ale just som ho nezrealizoval. Žeby som ho na budúci rok predsa len použil? No, uvidíme. Ale tento rok mi napríklad zavolal Rišo Müller a hovorí: Starý môj, už štyri roky to sledujem, vravím si, kam sa ešte dostaneš, a ty si ma zase prekvapil. Takúto reakciu beriem ako výzvu. Spoty sa totiž dajú vymýšľať stále ďalej, len je to ťažké."

Možno vás bavia komplikované veci. Nedávno uvedená divadelná inscenácia o malom chlapcovi umierajúcom na rakovinu, ktorú ste režírovali, tiež nie je ľahká téma. Do akej miery sa vás osobne dotýka?

"Myslím, že dnes sa osobne dotýka každého. Prvý raz som mal s ňou vážnu skúsenosť, keď na rakovinu zomrel divadelník a scénograf Aleš Votava. Vtedy som si uvedomil, že táto choroba so sebou prináša hraničnú situáciu, v ktorej človek prehodnocuje svoj život a začína sa na svet pozerať inak. Snaží sa vysporiadať so sebou, s príbuznými, s okolím. Mojím zámerom spolu s dramaturgičkou Annou Gruskovou bolo urobiť akúsi rodinnú inscenáciu so širokým záberom, ktorá by to všetko obsahovala."

Celá vaša práca akoby podliehala rodinnému duchu.

"No vidíte, a pritom som rozvedený."

Myslíte si, že táto skúsenosť ovplyvňuje váš prístup k práci?

"Odjakživa rozmýšľam tak, že treba brať ohľad nielen na seba, ale aj na svoje okolie. To vo mne vypestovala rodina, rodičia."

Chcete sa dnes svojim rodičom, napríklad otcovi, aj podobať?

"Mnohé generačné súvislosti badám na svojich deťoch. Keď vidím syna, ako vojde ako jeden z prvých do šatne a zapálene, dlho o čomsi závažnom diskutuje, ako posledný z nej odchádza a potom sa musí vracať po vrecko s telocvičným úborom, akoby som videl samého seba. Sú rodičovské gény, ktoré v sebe človek má, či sa mu to páči alebo nie. Tak je to v poriadku. A ako je to s mojím otcom? Nuž, smejeme sa spoločne na podobných veciach, o akých som vám tu práve rozprával. Asi sa na seba v mnohom podobáme. Dúfam, že sa aj budeme, aj spolu s mojimi deťmi."

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL A BOLESLAV BOŠKA

FOTO

FOTO

Známi slovenskí herci sa už sedem rokov ukazujú v médiách so smiešnymi chybami krásy pod dozorom múdrych detí. Robia to radi. "Je dôležité, aby sme myšlienke pomáhať deťom všetci verili," hovorí dlhoročný autor reklamnej kampane Hodina deťom Juraj Johanides.