Chvíľku pred začiatkom vianočnej nákupnej horúčky sa obe dostávajú na pulty obchodov pod názvami Chameleon a Cold War.

Hoci obe vychádzajú pod hlavičkami českých štúdií, Chameleon vznikal na Slovensku. A hoci je česko-slovenská scéna tvorby hier stále úzko prepojená - a tak aj v tíme Cold War nájdete nejakého toho Slováka - môžeme trocha prehnane označiť príchod oboch titulov za malý česlo-slovenský duel. Ktoré dielko získa vaše sympatie? Alebo prevládne národná hrdosť?

Cold War

Starší majú prednosť. A tak necháme najskôr priestor titulu Cold War. Ten má za sebou naozaj krušnú minulosť a mnohé sa počas niekoľkých rokov vývoja zmenilo. Môžeme dokonca veriť autorom, že prvky ovládania jasne skopírované zo Splinter Cell-u mali vymyslené ešte skôr než sa tento titul objavil. Podobne ako v ňom, budete hrať za jedinú postavu "stratenú" v tyle nepriateľa, ktorá musí spoliehať v prvom rade na nepozorovaný postup a šikovné úskoky. Tmavé miesta sa stanú vašim dobrým kamarátom a násilie iba krajnou nutnosťou. Na rozdiel od podobných hier však nebudete na tejto misii dobrovoľne. Hlavná postava - americký novinár Mathew Carter - sa na sklonku studenej vojny zapletie do mocenského boja vo vedení Sovietskeho zväzu. Pri honbe za reportážou sa stane nepriateľom číslo jedna a je obvinený z účasti na atentáte na prezidenta. Z reportáže sa stane boj o prežitie, v ktorého finále možno zistíte, že ani s Černobyľom to nebolo naozaj tak ako to poznáte z histórie.

Príbeh je celkovo vydarený a osviežujúci svojim námetom. Jeho jediný problém tkvie priamo v hlavnej postave. Mathew totiž nepôsobí vierohodne. Tvorcovia sa nás už na krabici hry snažia presvedčiť o tom aký je to chudáčik neschopný, stratený za železnou oponou. Ale už po prvých krokoch v hre bude veselo likvidovať trénovaných sovietskych vojakov. Nehovoriac o konštruktérskych schopnostiach, za ktoré by sa nehanbil ani slávny MacGyver.

Keď sme pri konštruktérskych schopnostiach, je treba spomenúť asi najoriginálnejší prvok, ktorý odlišuje Cold War od konkurencie. Po úrovniach sú roztrúsené rozličné predmety dennej potreby ako napríklad fľaše či budíky. Z nich môžete - hneď po nájdení plániku - zostavovať rôzne špiónske "gadgets". Vyrobiť si tlmič na zbraň alebo gumové projektily je tak pre Mathewa hračkou. Využívať tieto hračičky nie ste vôbec nútený, ale rozhodne ide o novátorský prvok, ktorý hrateľnosť veľmi obohatil. Škoda len určitej nevyváženosti v nachádzaní predmetov. Niektoré vám budú doslova zavadzať pod nohami a tie, ktoré by sa skutočne hodili sú zriedkavé. Ďalším zaujímavým prvkom vo výbave hrdinu je röntgenový ďalekohľad. Ten umožňuje okrem videnia cez steny aj vyslať lúč na omráčenie nepriateľa alebo zapálenie horľavých látok. Zásobník týchto "nábojov" je však dosť obmedzený.

Kritickou vlastnosťou tohto herného žánru je umelá inteligencia. Predsa len, výsledná zábava nie je ukrytá v nástrojoch, ale vierohodnosti ich použitia. Tu sa autori nemajú za čo hanbiť, ale nevyhli sa ani syndrómu "tupého supermana". Vojaci totiž občas vidia to čo by normálny človek určite nepostrehol, a naopak, niekedy vás dokonale ignorujú.

Tento problém však má prakticky celá konkurencia. Náplň jednotlivých úrovní je veľmi variabilná, ale to isté nemôžeme povedať o samotnom prostredí. To sa až príliš opakuje, nehovoriac o takmer klonovaných nepriateľoch či ďalších dizajnérskych chybách.

Podobne rozporuplná je aj technická časť hry. Grafika síce cerí zuby s modernými technológiami, ale človek má občas pocit, že nad vizuálnou časťou hry dohliadali programátori namiesto grafikov. Postavy sú umelé, otrasne animované (najhoršie asi hlavná postava) a hra tak celkovo výrazne stráca. Prvé hodiny hrania majú publikum príjemne naladiť a nie hneď odradiť. Situáciu zachraňuje aspoň profesionálna zvuková stránka. Nedotiahnutej grafiky je však veľká škoda.

Chameleon

Hneď na úvod musíme zdôrazniť, že ani Chameleon nie je bez chýb. Tou najvýraznejšou je jasná absencia originality. Autori ju však nahradili poctivou remeselnou prácou a najmä silnou zbraňou v podobe rôznorodosti. Ale poďme poporiadku.

Ani v "našom" titule nie ste bežnou postavou záchrancu sveta, ktorý je nasadený tajnou vládnou agentúrou do nepriateľských línií. Práve naopak, riešite hlavne svoju osobnú tragédiu. Neustála snaha vyšetrovať pätnásť rokov starú násilnú smrť rodičov vás pripraví o miesto v CIA. Ale nové dôkazy vás prinútia pokračovať v hľadaní pravdy na tých najnemožnejších miestach po celom svete.

Ak by sme mali Chameleona porovnať so známejšími "kolegami", azda najviac štýlom pripomína sériu Hitman. Je podobne výpravný a podobne sa môžete prepínať medzi vlastným pohľadom a pohľadom kamery tretej osoby.

Zároveň je však v rozumnej miere poznamenaný spomínaným Splinter Cell-om. Z oboch si berie tak akurát, aby výsledok nebol nehoráznou kópiou, ale zároveň kvalitne hráča bavil. A to sa Chameleonovi darí skvele. Svoje ciele budete realizovať oveľa konvenčnejšími prostriedkami ako v Cold War, za to však celok pôsobí oveľa kompaktnejšie a na prvý ale aj na druhý pohľad stráviteľnejšie.

Autori sa vás snažia upútať nielen náplňou úrovní, ale aj ich samotným prostredím či zasadením do pútavých reálií. Z vriaceho Írska, začiatku deväťdesiatych rokov sa postupne presuniete do prebúdzajúcich sa republík bývalého Sovietskeho zväzu, na palubu ponorky či lietadla alebo do ulíc komunistickej Havany. A to zďaleka nie je všetko. Nikde sa ani na chvíľku nebudete nudiť. A to nielen vďaka svojim primárnym cieľom. Každá úroveň je žijúcim minisvetom, ktorý vás výborne pohltí do hry a zasype detailmi, ktoré sú doslova dôkazom génia hlavného dizajnéra.

Podobne ako Cold War, aj Chameleon ide hlavne cestou plazenia sa pomedzi jasnú presilu nepriateľov. Na niektorých miestach však necháva väčší priestor pre násilné riešenie situácie a inde zasa nekompromisne obmedzí hráča na použitie nesmrtiacich prostriedkov. Výsledkom je výraznejšie ťahanie za ručičku ako pri Cold War, ale to bežnému hráčovi nebude vadiť. Oveľa radšej sa nechá takto

uniesť. Bolo by však chybou povedať, že ide o hru pre menej náročné publikum. Nielen vysoká náročnosť je dôkazom o opaku.

Grafika hry je dôkazom, že nemusíte vlastniť najmodernejší herný "engine", aby výsledok pôsobil výborne. Ten pravý skvelý dojem sa dostaví až keď sa grafika robí naozaj s citom a umeleckým prístupom. Toto spĺňa Chameleon na výbornú. Každá úroveň je vymodelovaná doslova s láskou. Detailami a "nepodstatnými" predmetmi či postavami hýri každá z nich. Kde-tu slabšia textúra či hranatejšie časti tiel budete s úplnou radosťou ignorovať. Ešte väčšiu chválu si zaslúži skvelá orchestrálna hudba (tiež pripomína Hitman-a) a profesionálny zvuk. Anglický dabing je taktiež tej najvyššej svetovej kvality. K dispozícií sú aj české titulky.

Čo si teda vybrať? Je viac ako jasné, že Chameleon tvorili ľudia viac srdcom a je vhodnejší pre ľudí, ktorí uprednostňujú rýchlejšiu zábavu. Pre aktívnejšieho "konzumenta", ktorý pristupuje ku hrám viac analyticky bude lepšou voľbou "chladnejší" Cold War. Ten je však aj v mnohých českých recenziách o chĺpok porazení Chameleonom, práve pre jeho imidž hry tvorenej nie pre peniaze ale pre radosť z hrania.

Ťažko povedať či to bol autorský zámer alebo to len tak vyšlo. V jeho prospech hovorí aj nižšia cena. Trúfame si tvrdiť, že keby vydavateľ nebrzdil jeho vydanie v zahraničí, mohol Chameleon uspieť už aj v recenziách veľkých zahraničných serverov (to sa Cold War-u trocha neprávom nepodarilo). Finálny výber necháme na vás. Obe hry však stoja minimálne za skúšku.

michal.gardian@sme.sk

Michal Gardian