, detstvo zažil v protektoráte a po Víťaznom februári odišiel pred komunistami na Západ. Nemal 25, keď zdedil titul kniežaťa a veľký majetok starého rodu. V 70. rokoch pomáhal československému exilu. Po revolúcii 1989 sa stal kancelárom Václava Havla. Senátor Českého parlamentu - knieža Karel Schwarzenberg.

Medzi šľachtu u nás patrí pár ľudí, ktorých chráni majetok a možno zvykové spoločenské konvencie. Aj preto ste liberál, lebo svojím postojom obraňujete i menšinu, ku ktorej sám patríte?
Hlavný dôvod môjho liberálneho postoja k spoločnosti je, že už ako dieťa som zažil vážne politické zmeny a situácie, ktoré ma prirodzene priviedli k tomu, aby som sa zaoberal politikou. To, čo som zažil vdetstve, ma veľmi ovplyvnilo. Nebol to síce jediný dôvod môjho príklonu k liberalizmu, ale jeden z najpodstatnejších určite.

V roku 1948 sa vašej rodine podarilo včas opustiť Československo. Potom ste študovali právo a lesníctvo. Ako to išlo dokopy?
Študoval som jedno po druhom, ale ani jednu školu som nedokončil. Aby som povedal pravdu, bol som mizerný študent.

Dalo vám napriek tomu lesníctvo niečo, čo ste mohli využiť pri správe svojich majetkov?
Ale iste - prehĺbilo môj vzťah k prírode a poučilo ma, že človek má byť trpezlivý. Vždy musíte počkať 100 a inokedy 150 rokov až dorastie strom. Obyčajne žnete to, čo robil váš pradedo. A dúfam, že z toho, čo robím ja, bude mať niečo môj vnuk alebo pravnuk. Takže už z toho človek získa v duchu istý pokoj a pokoru. Je to krásne povolanie.

Ako vidíte budúcnosť našej civilizácie na pozadí toho, ako zaobchádza s prírodou a likviduje napríklad Amazonské pralesy?
Naša civilizácia skutočne bezhlavo ničí tento svet. Nepozná medze, a ako každá kultúra, ktorá nepozná medze, sama seba zabíja. Som veľký skeptik, čo sa týka našej budúcnosti, lebo čokoľvek, čo nepozná vlastné hranice, je odsúdené na zánik.

Španielsky mysliteľ XX. storočia José Ortega y Gasset napísal, že každá spoločnosť - či chce, či nie - musí byť aristokratická, aby prežila. Tvrdil, že hlavnou podmienkou je, že musí byť zodpovedná za svoje činy, a takýto vzor usilovnosti a schopnosti čestne niesť následky za rozhodnutia videl v spôsobe uvažovania šľachty. Nakoľko to dnes ešte platí?
To je síce pekné, ale všetko sú to veci, ktoré dnes vymierajú. V požívačnom svete západnej civilizácie si chceme čo najviac užívať, ale niesť čo najmenšiu zodpovednosť. A konkrétne tu - na území bývalého Československa - nás k tomu ešte viac vychoval minulý režim. Ste novinárka a iste poznáte situácie, keď sa na nejakom ministerstve stane nejaký prešľap a vy sa len veľmi ťažko dozviete, kto presne je zaň zodpovedný. Nikdy nedostanete konkrétnu odpoveď. Zakaždým sa hovorí - to sa rozhodlo, ono sa to rozhodlo, na úseku, na odbore, na oddelení. Spomínam si, keď som ešte pracoval na Pražskom hrade, raz vznikol takýto problém, ktorý som chcel okamžite preskúmať, nájsť zodpovedného človeka a spraviť náležité opatrenia. Celú polhodinu som vtedy musel vyšetrovať, kým som zistil, kto za tým bol. Na všetkých miestach som sa stretol s akýmisi zahmlievajúcimi a maskujúcimi odpoveďami, než som konečne vypátral toho, koho som hľadal. Každý sa chcel vyhnúť zodpovednosti, hoci, paradoxne, každý chcel zároveň aj rozhodovať.

Dnes pracujete v Senáte. Nútite svojich kolegov k takejto zodpovednosti?
Až takéto nároky si nerobím! (Smiech.)

Vaši predkovia sa stáročiami angažovali vo vysokých politických sférach a boli zodpovední za veľa vecí. Napríklad, Felix Ludvík Schwarzenberg bol v roku 1848 poverený zostavením rakúskej vlády vo Viedni, ktorá sa snažila potlačiť revolučné a demokratické vymoženosti a zaviesť tvrdý Bachov absolutizmus...
Iste, ale, bohužiaľ, budoval ho veľmi krátko. Dával ríšu dokopy, to je pravda, a hoci vychádzal z mylných východísk, bol to mimoriadne schopný politik. Jeho predstavy však nezodpovedali možnostiam krajiny. Vo svojej vízii veril, že sa mu podarí skĺbiť bonapartistický centralizmus s anglickým voľným obchodom, a to všetko vtlačiť do starého Rakúsko-Uhorska, čo jednoducho nešlo. Žil v duchu 18. storočia a národnostné problémy preňho neexistovali. Nepochopil ich, a nemal ich ani v povedomí. Sám hovoril po anglicky, nemecky, francúzsky a ako väčšina politikov tých čias si neuvedomil, že národnostné otázky boli vlastne najväčším problémom, ktorý stál pred dverami Európy.

Po 150 rokoch národnostných a nacionalistických konfliktov sa Európa zjednocuje. Vlastníte majetky a podnikáte v Rakúsku i v Čechách. Rakúšania si strážia svoj pracovný trh a Václav Klaus varuje Čechov pred Európskou úniou. Ako vnímate našu schopnosť nájsť spoločný jazyk najmä na pozadí odmietnutia Euroústavy?
Nešťastím bolo, že samotný názov dokumentu obsahuje pojem "ústava". A keby sa obmedzil len na svoju prvú kapitolu, asi by prešiel, ale v predloženej podobe nemal šancu na schválenie. Hlavnú príčinu neschopnosti dohodnúť sa vidím v prehnaných očakávaniach. Keď pozorujete hocijaký vývoj, nič nejde nepretržite jedným smerom. Vždy sa to kyvadlo v istom okamihu pohne a otočí opačne. Po tom, čo tak dlho šlo zjednocovanie Európy, v jednej chvíli naň nastala opačná reakcia. Teraz ho budú mať ľudia nejaký čas až dosť, čo sa vybíja v nacionalizme, ktorý pozorujeme nielen u nás, ale aj v iných európskych krajinách. Opakujem, na vine sú očakávania. Dúfam, že tá reakcia nebude pridlhá a nepokazí príliš veľa. Po čase sa všetkým stane jasné, aby sme vôbec obstáli, že pre budúcnosť nemáme inú možnosť, ako je spoločná Európa. A to platí hlavne pre také dva malé pidi-štáty, s odpustením, ako sú Česko a Slovensko. Denne by sme si mali opakovať skutočnosť, že už existuje niekoľko miest na svete, ktoré sú väčšie ako celé bývalé Československo. Že ak chceme obhájiť protiváhu sveta, ktorého kontúry určujú megapolusy, ako sú napríklad Šangaj alebo New York City, nič iné nám v starej Európe neostáva, ako zjednotiť sily.

Nie je to azda tak, že Západ sa chráni pred nami rovnako, ako sa Klaus usiluje chrániť územie Čiech práve pred prišelcami z Ázie?
Iste, Klaus na tom postavil svoju politiku. Je to presvedčený nacionalista, cíti sa zodpovedný za národ a vyslovuje svoje názory. Ja mám iný názor, ako prezident Klaus a často je zaujímavé prediskutovať ich, ak je to možné. Napriek tomu si myslím, že niekedy naozaj užitočne upozorňuje na isté problémy, ktoré nesporne v Európe sú. Nemôžeme povedať, že únia je perfektná. Má svoje problémy, o tom nemusíme mať pochybnosti, a nikdy nie je na škodu otvorene o nich hovoriť. Klaus však často preháňa a z niektorých jeho výrokov som jednoducho nešťastný, lebo nám v zahraničí nerobia priateľov, ale naopak. A ak sa cíti byť dosť silný na to, aby hovoril tieto slová za našu republiku na medzinárodnej úrovni, a stojí si za nimi, nech si za to všetko nesie aj zodpovednosť.

Čo je pravdy na tom, že Václav Havel je reálnym kandidátom na jednu z najvyšších funkcií v Európskej únii?
Viem, že by si to mnohí priali, ale nemyslím si, že je to reálne, a to z rôznych dôvodov - počnúc poškodeným zdravotným stavom Václava Havla a končiac prostým faktom, že väčšina ľudí nikdy nemá rada tých, čo skutočne nezávisle myslia. Predstavujú totiž nevypočítateľné riziko.

S prezidentom Václavom Havlom ste rovesníci. Ako ste sa vlastne spriatelili?
Zaoberal som sa problematikou ľudských práv, spolupracoval som s československým exilom a pomáhal som vytvoriť v našom rodinnom sídle v Bavorsku Československé dokumentačné stredisko - akýsi archív našej zakázanej literatúry. Keď som chodil do Československa, Havlovi som sa vyhýbal, lebo mi bolo jasné, že sme obaja sledovaní a zastával som názor, že je zbytočné naším prostredníctvom organizovať stretnutie štyroch policajtov. (Smiech.) Václav Havel mi však raz odkázal, že by ma rád spoznal, a tak sme sa stretli v jednej hlučnej pivárni blízko Václaváku, lebo v takomto prostredí sa nedá odpočúvať. Dlho sme vtedy spolu posedeli a on mi povedal, že jemu to vôbec neprekáža, ak nás sledujú. Mne to neprekážalo rovnako, a tak sme sa odvtedy pravidelne stretávali.

Stretávate sa často dodnes?
Ale áno, pomerne často.

Analyzujete politiku v Čechách?
Málokedy. Václav má svoju prácu, ja svoju.

Ako komentujete nepokrytú animozitu prezidenta Klausa voči exprezidentovi Havlovi?
Viete, ide o veľmi ľudskú vlastnosť. Zažil som už v mnohých podnikoch, že nový generálny riaditeľ vždy žiarlil na toho predchádzajúceho generálneho riaditeľa. Nový sa cíti byť tým najlepším na svete, a preto na tom predošlom nenechá nič dobré. Navyše, Havel a Klaus majú veľmi odlišné názory a úplne sa odlišujú aj charakterovo. Je to škoda, lebo keby to tak nebolo, mohli by spoločnými silami dosiahnuť pre Českú republiku podstatne viac, ale situácia je taká, aká je. Už ich nezmeníte. Obaja sú to už starší páni, takže tu nič nedosiahnete. Václav Klaus jednoducho rád provokuje. Je to však sklon, ktorý dosť chápem, lebo ho mám niekedy tiež.

Netrápilo vás rozdelenie republiky, na ktorom sa dohodli politické strany Václava Klausa a Vladimíra Mečiara?
Bola to pre mňa veľká bolesť. Vyvolalo to vo mne taký smútok, že ako kancelár prezidenta Václava Havla som v tej chvíli dal príkaz stiahnuť vlajku na Pražskom hrade. Dnes už spätne viem, že to malo svoje výhody aj nevýhody, napokon, ako všetko, čo sa deje na tomto svete. Veľká výhoda je, že sme stratili vzájomné komplexy. Slováci už nemajú pocit, že sú Česi tým opatrovníckym starším bratom a že na Slovákov nazerajú ako na nejaký bačovský národ. A Česi už nemajú komplex, že musia doplácať na slovenský deficit. Naopak, majú dojem, že Slovensko je dnes úspešnejšie vo svojich hospodárskych reformách ako Česká republika.

Na základe čoho majú tento dojem?
Na Slovensko sa investície valia zo všetkých strán. Dnes síce prežívate dôsledky tvrdej reformy, ale budúcnosť Slovenska vidím veľmi dobrú. Prechádzate ťažkým obdobím, to viem, veľa ľudí za to tvrdo zaplatilo, ale výsledky toho, koľko peňazí na Slovensko prišlo a koľko nových fabrík a podnikov u vás vzniklo, uvidíte v neďalekej budúcnosti. V súkromí sú si Slováci a Česi veľmi blízki. Mám na Slovensku veľa priateľov, ktorí ma radi vidia a v zahraničí sa Česi a Slováci vždy skamarátia. To je tá výhoda. Nevýhoda je, že dva malé štáty majú menšiu váhu ako jeden stredný štát a je jasné, že ani oba štáty dokopy nemôžu dosiahnuť váhu bývalého Československa. Často sa mi v zahraničí stáva, že ma považujú za predstaviteľa Československa. Bola to známa a dobrá značka. Dúfam, že naša spolupráca bude užšia, potrebujú to obe strany. No a ešte jednu nevýhodu vidím veľmi ostro. Pokiaľ sme v Čechách boli nútení dívať sa aspoň po Michalovce a žiť v spoločnom štáte s občanmi s odlišnými názormi, rozširovalo nám to obzor. Dnes sa pozeráme len po okolí. Podobné "pupkozření" je aj na Slovensku. Stále sa zaoberáme len vlastnými problémami a berieme ich priveľmi vážne namiesto toho, aby sme sa zapodievali širšími súvislosťami. Sme ešte viac "zaprdení" než predtým, čo nám veľmi škodí. Rád by som odcitoval slová uhorského kráľa, svätého Štefana: "Chudobné je to kráľovstvo, ktoré obsahuje jeden národ." Stretnutia so slovenským jazykom, kultúrou, skúsenosťou - to všetko obohacovalo český národ a dnes, s odstupom času veľmi dobre vidno, o čo sme prišli.

Keď ste boli kancelárom, ocitli ste sa na hrade s ľuďmi, čo boli za socializmu na dlhé roky vytlačení na spoločenskú perifériu. Aká to bola pre vás skúsenosť riadiť tých, čo neboli navyknutí na formálne spoločenské pravidlá, navyše na najvyššej úrovni?
Nebol to žiadny problém. Pracoval som s plným nasadením, čo som neskôr pocítil na zdraví, ale bolo fascinujúce stavať štát na nové základy. Bolo to prekrásne obdobie!

Spomenuli ste si vtedy na tých svojich predkov, čo víťazili nad Turkami alebo nad Napoleonom?
Na to som nemal dosť času myslieť, ale je jasné, že keď vás v takejto tradícii vychovajú, tak to na vás kladie isté záväzky.

Svoje záväzky ste realizovali v oblasti obhajoby ľudských práv. Prečo práve v tomto smere?
Pomáhať ľuďom je prekrásne. Ak má človek možnosť bojovať s nespravodlivosťou, a ja som tú možnosť mal naozaj veľkú, tak to musí využiť.

Začali ste sa zaoberať touto témou v čase hlbokej studenej vojny, keď nikomu nebolo jasné, ako to všetko dopadne. Vy ste tušili prichádzajúci koniec?
To vtedy nebolo jasné nikomu. V roku 1989 som už tušil, že sovietsky blok nevydrží ďalej stáť ako predtým a časom sa začne rozpadávať, ale nepočítal som s tým, že to príde tak rýchlo. Iní v tom čase rovnako neboli múdrejší. Mysleli sme si, že obdobie rozkladu bude trvať podstatne dlhšie.

Nedávno ste sa vrátili z Afganistanu. Ako hodnotíte voľby v tejto konfliktmi spustošenej krajine?
Bol som len pár dní v Kábule, kde sme prešli niekoľko volebných miestností a pozorovali sme, ako to celé prebieha. Mesto bolo také polepené plagátmi, ako som to nikde a nikdy v živote nevidel. Ženy boli vo voľbách riadne zastúpené. Niektoré mali šatku, iné nie, ďalšie boli v búrkach, ale voliť prišli. Voliči prichádzali normálne, voľne, aj sa smiali - nepôsobili, že by boli pod nejakým tlakom. Samozrejme, že sú tam nedostatky, veď je to zem, ktorá vyšla zo stredoveku. S potešením som čítal, že bolo nasadených dva a pol tisíca oslov a veľa tiav, aby do najvzdialenejších kútov krajiny odniesli volebné urny. Bezpečnostné opatrenia boli prísne, ale celkovo som mal z volieb dobrý dojem.

Veríte teda, že aj do Afganistanu sa dá preniesť západná demokracia?
Demokratizačný proces tu už naštartoval, hoci je isté, že nejaký čas potrvá. Pozrite sa na náš vývoj, ktorým prechádzame celými stáročiami. Ani my o sebe nemôžeme tvrdiť, že naša demokracia je perfektná. Ako by sme teda mohli vyžadovať od Afgancov, aby to dokázali nejakým prudkým tempom? Demokracia vyžaduje veľa času. Chyba je aj v jednotlivcoch, lebo v demokracii platí, že čo nie je zakázané, je dovolené. Je teda otázka, čo sa človek rozhodne podniknúť práve v tom, čo nie je zakázané. V starých demokratických krajinách sú tie najdôležitejšie veci, ktoré fungujú, málokedy napísané. Milujem historku Jana Masaryka. Keď bol pred 80 rokmi vo Veľkej Británii, opýtal sa jedného Angličana, ako to robia, keď nie sú republikánmi, ale kráľovstvom, nemajú ústavu, a vtedy ešte aj Snemovňu lordov s funkciou šľachtickej loby, a napriek tomu sú perfektnou demokraciou. No a ten Angličan mu odvetil, že je to ako s trávnikom - musíte ho zasiať, pohnojiť, posekať, popolievať, a keď to robíte nejakých 200 rokov, máte krásny anglický trávnik. Neočakávajme, že sa všetko rýchlo zmení a napraví. Demokracia potrebovala čas na svoj vývoj všade, kde sa uskutočnila. A trvalo to dlho aj v Anglicku, vo Švajčiarsku, aj v škandinávskych krajinách. Nebuďme netrpezliví, nedočkaví a nehovorme, že oni nikdy nebudú blízko demokracie.

Ortega y Gasset hovoril o XX. storočí ako o storočí davového človeka, ktorý sa riadi voľnou expanziou prianí v kombinácii s naprostým nevďakom k tomu, čo mu uľahčuje život. Súhlasíte s ním?
Iste, keď sa pozrieme iba na našu spoločnosť, ľudia berú za samozrejmosť všetky výhody, ktoré odrazu prišli. To, že môžu voľne cestovať a nakúpiť si, čo chcú, že už nie sú odpočúvaní, môžu vysloviť svoj názor a nikto ich za to neprenasleduje - to všetko berú ako samozrejmosť, a neuvedomujú si, že niekto za to bojoval a že tieto hodnoty treba brániť, inak ich nám môže niekto vziať, lebo vždy sú v ohrození. Dávno zabudli na tých, čo sa pre to zasadili. Vždy to bolo tak. Aj na tých, čo boli v odboji za 2. svetovej vojny, sa veľmi rýchlo zabudlo a nikto sa o nich nestaral. Ľudia to dobré zoberú ako samozrejmosť, ale neprestajne nadávajú, že sa všetko pokazilo a malo byť inak.

Hovorili ste, že budúcnosť civilizácie vidíte dosť skepticky. Nemyslíte si však, že človek aspoň na svojej individuálnej úrovni, keď už nie na tej masovej, sa raz môže stať lepšou bytosťou?
Človek je aký je. Závisí to len od neho, či je lepší, alebo horší. Myslím si, že priemer zločinnosti, lživosti chamtivosti, ale na druhej strane aj súbor tých kladných vlastností je u všetkých národov rovnaký. Isté nedobré podmienky však vytvárajú formy správania, ktoré sú nepotrebné. My sa v našich krajinách budeme ešte dlho zbavovať toho, čo zanechala v ľuďoch 50-ročná totalita. Žil som v Nemecku aj v Rakúsku, a viem, aký dlhý čas trvalo tam, kým sa vyrovnali so svojím nacistickým dedičstvom. U nás je to podobné. Kým sa oslobodíme od zla, čo na nás napáchal predchádzajúci režim, prejde rad rokov. Spomínam si, ako som na začiatku svojho návratu do Československa využil každý víkend na to, aby som šiel na výlet a zoznámil sa s okolím. Raz som takto vyrazil do Litvínova v severných Čechách, kde som videl spustošenú krajinu a rozpadnuté domy... Cestou domov do Prahy sme dlho hľadali nejaký hostinec, a keď sme ho už konečne našli, na dverách bolo napísané: "Cigánom vstup zakázaný!" Na päte sme sa otočili a odišli preč. Rozprával som tento svoj zážitok pánu prezidentovi Havlovi a on sa na mňa pozrel a povedal: ‚Ty si tu nežil, ale ja ti niečo poviem. Škody na prírode a pamiatkach - to všetko sa dosť skoro zahojí, ale bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa zahoja škody napáchané v dušiach ľudí.' A mal pravdu.

Počas reštitúcií ste hovorili, že šľachta v novom štáte sa ocitla akoby pod osobitným dohľadom, ktorý ju znevýhodňoval v občianskych právach. Prečo ste si to mysleli?
Menšina je vždy pod zostreným dohľadom a je jedno z akého dôvodu je menšina menšinou - či už z náboženského, alebo zo sociálneho. Takýto postoj patrí medzi ľudské vlastnosti.

Aký máte názor na väčšinu?
Aj tá pozostáva z rôznych menších skupín, ktoré ju napokon tvoria.

Existuje myšlienka, že spoločnosť je vlastne dynamická jednota elít a más. Čo myslíte, aká je úloha elít na Slovensku a v Čechách, ak tu vôbec nejaké sú?
To, čo Ortega y Gasset nazýva elitou, tu vážne nie je. Aby vznikla nová, chce to opäť len trpezlivosť a čas. Niektoré veci sa proste musia stráviť. Druhá a tretia porevolučná generácia pomaly naberie v únii iné, lepšie myšlienky. To, čo tu vidíme na špičke spoločnosti, sú len úspešní ľudia, čo teda ešte vonkoncom neznamená, že sú elitou.

Kto je teda podľa vás vlastne elita?
Elita je vedúca a zodpovedná sila, ktorá, samozrejme, nikdy nie je stabilná. Zakaždým musí niekto niečo nové priniesť, aby sa jej myšlienky nestali sklerotickými. V každej spoločnosti je to osobité, ale keď sa pozrieme na naše dnešné vládnuce garnitúry a vidíme, ako to u nás vyzerá v živote aj v politike, tak okamžite zistíme, že im naozaj chýba predovšetkým zodpovednosť.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: TASR