Proces s bývalým prezidentom Srbska i JZR sa nepodobá nijakému z doterajších procesov tribunálu pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY). Miloševič odmietol obhajcov a ako bývalý právnik sa energicky obhajuje sám. Ak niekto dosiaľ nechápal, ako sa tento postkomunistický diktátor dokázal udržať tak dlho pri moci, dnes to možno pochopí.
Miloševič si aj za haagskymi mrežami neochvejne verí - a premyslene útočí na menej jasné miesta západnej politiky i medzinárodného práva. Jeho nekonečná úvodná reč bola adresnou obžalobou tých druhých - Nemecka, Billa Clintona, Severoatlantickej aliancie, atď. Masakry, zabíjanie, znásilňovanie - či už v Chorvátsku, Bosne, alebo v Kosove - pochopiteľne nenariadil, ani o nich „nevedel“. Naopak, prvé obete v Kosove majú podľa neho na svedomí zabijaci, ktorých vyslalo Nemecko. Etnickú nenávisť v Juhoslávii totiž vyvolal Západ, aby krajinu rozdelil, atď.
Legitimita haagskeho súdu
„Žalobca“ Miloševič neuznáva legitimitu tribunálu. Tvrdí, že ide o politickú, nie právnu inštitúciu. Súčasne trvá na tom, že zodpovedať sa majú aj vtedajší západní lídri, za vojnový zločin bombardovania Juhoslávie, pri ktorom zahynuli aj civilisti. To tribunál odmietol s tým, že napriek chybám NATO úmyselne neničilo civilné ciele.
Miloševič sa opiera o podporu istej časti odbornej i laickej verejnosti. Ide jednak o jeho stúpencov, jednak o notorických kritikov „imperiálnej“ západnej politiky, jednak o právnikov, ktorí hľadajú dokonalú spravodlivosť. Po vojne je právo na strane víťaza, teda silnejšieho, sťažujú sa.
Tribunál ICTY vznikol už v roku 1993 rozhodnutím Bezpečnostnej rady OSN. Teda „silovej“ skupiny organizácie, na ktorú sa Miloševič inak s obľubou odvolával ako na garanta medzinárodného práva proti mocenským záujmom USA a ich spojencov. Pri založení ICTY sa vychádzalo zo zvykového humanitárneho práva, založeného na platných medzinárodných konvenciách o vedení vojny a zabránení genocíde, a zo štatútu norimberského tribunálu pre zločiny nacizmu. Medzinárodná skupina intelektuálov a právnikov, ktorá sa postavila na Miloševičovu obhajobu, tvrdí, že tribunál malo ustanoviť Valné zhromaždenie OSN, teda zástupcovia všetkých členských štátov. Ide však o vlastný výklad - v Charte OSN takéto ustanovenie explicitne nie je.
Ako kontroverzné sa vníma spojenie kauzy Chorvátska, Bosny a Kosova do jediného procesu. Tu zrejme možno nahmatať pragmatický ústupok litery práva politike. Na Miloševiča ICTY vydal zatykač v roku 1999, a to na základe zločinov v Kosove. Obžaloba bola rozšírená dodatočne, po jeho zatknutí. Kritici pripomínajú, že treba skúmať zodpovednosť aj ďalších miestnych politikov tých čias. Práve ich výpovede - či už ako svedkov, alebo obžalovaných - by však mohli dať žalobkyni Carle del Ponteovej najspoľahlivejšie dôkazy, že Miloševič skutočne osobne stál pri fatálnych rozhodnutiach.
„Na mieste činu som nebol“
V konfrontácii s prvými svedkami obžaloby, kosovskými Albáncami, sa Miloševič správa opäť ako žalobca. Podrobuje ich krížovému výsluchu a kladie záludné otázky, ktoré majú pripomenúť, že Kosovo bolo prekladiskom drog a UCK teroristickou organizáciou. Ani štipka dojatia zoči-voči výpovediam o mučení a zabíjaní. Otrasení sú svedkovia, nie Miloševič.
On si žiada ako svedkov politikov Západu - aby ich verejne konfrontoval a „namočil“ aspoň ako spoluvinníkov, ak už nie pôvodných páchateľov zla na Balkáne. Haag mu môže vyhovieť - a právo sa môže dostať do sporu s politikou. Pretože Haag nemôže svedkov donútiť vypovedať. To môžu urobiť jednotlivé štáty, ale v praxi sa dá ťažko predstaviť, že Washington vyzve Clintona, aby šiel Miloševičovi svedčiť.
V najbližšej fáze procesu odznejú dôkladné, možno únavné výpovede v desiatkach a desiatkach prípadov zločinov vymenovaných v obžalobe. Právnik Miloševič však obavy nemá: „Nemám nič spoločné so zločinmi a miestami, kde sa stali. O mieste činu môžete hovoriť len v prípade, že máte dôkazy o tom, že som tam bol a že som tie zločiny spáchal.“
BAŠA JAVŮRKOVÁ
