Tento ročník preto vedenie "kanonierov" nazvalo Posledná pocta (The Final Salutre) a tento slogan sa vyskytuje takmer na každom rohu a dokonca aj v klubovom logu. História dýcha s každého kúta a je v ostrom kontraste napríklad so Stamford Bridge, kde je súčasťou štadióna niekoľko honosných reštaurácií či hotel.
Naproti tomu sa na Highbury novinári predierajú do tlačovej miestnosti po dvoch poschodiach dlhom a dva metre uzučkom točitom schodisku, cestou na tribúnu neprejdú proti sebe ani dve osoby a všetko ostatné vyzerá ako v miniatúrnom svete Legolandu. Na Highbury sa 38 500 divákov zmestí len vďaka vysokým a strmým tribúnam, pričom aj miesta na sedenia sú také maličké, že priemerný na hotdogoch odchovaný Angličan má problém usadiť sa a cez prestávku vstať zo stoličky.
S tým všetkým korešponduje aj maličký obchod s klubovými suvenírmi, keďže aj provinčný Charlton na východe Londýna sa môže pochváliť väčším. To, čo však tvorí Arsenal, sú podobne ako pri všetkých anglických kluboch jeho fanúšikovia. Tí históriu milujú a keďže Arsenal ju má a navyše ju podoprel aj úspešnými výsledkami, jeho popularita ďaleko prekračuje hranice Islingtonu a celého Londýna.
Aj vďaka tomu má meno Arsenalu cveng po celom svete a jeho vedenie bude prepisovať históriu. Presun na Emirates Stadium ňou určite bude. A len málo očí zostane suchých.
Autor: MATEJ MUTIŠ (Autor je spolupracovníkom SME)
