FOTO
Veľmi rád mám diskusiu k jednotlivým článkom v SME.sk. Keď mám čas, venujem jej aj dlhší čas, to v prípade, keď sa mám možnosť podučiť, či načerpať z tam uverejnených názorov. Ibaže!
V ostatnom čase sa často zamýšľam nad kultúrnosťou nás - Slovákov. Stále hovorím o diskusných príspevkoch, uverejňovaných anonymne, resp. pod vybranou prezývkou. Zdá sa mi, akoby ľudia, ktorí majú celkom slušné a hodnotné pripomienky, ani neabsolvovali základnú školu a keď, tak sa na nej ulievali z hodín slovenčiny. Gramatika tých príspevkov je priam hrozná. A to nie sú preklepy pri rýchlom písaní, či písaní s rozvášnenými emóciami. Neovládanie elementárnej gramatiky totiž nectí nikoho, nech sú jeho myšlienky či argumenty akokoľvek fundované. Nehovoriac o tom, že veľakrát takýto neznalec gramatiky sa vo svojom príspevku pochváli svojím vysokoškolským vzdelaním. Myslím si totiž, že práve tak sochár, novinár, či zootechnik okrem svojho "remesla" m u s í ovládať predovšetkým svoj materinský jazyk. V hovorenej, ale i písanej forme. Nech žije na Slovensku, alebo kdekoľvek za hranicami.
Čoho sa však viac bojím, je absencia elementárnej slušnosti. Vulgarizmy, nadávky sa stali bežnou vecou tam, kde nie je argument. No nielen tam. Nepomôže tomu ani obchádzanie automatickej selekcie. A ešte viac sa začínam báť agresivity, vyjadrovanej v týchto príspevkoch. Stačí, ak niekto je na inej strane politického spektra ako ja, už sa na mňa spustí lavína toho najtvrdšieho, čo slovenčina pozná. To už nehovorím, ak niekto vyjadrí svoj názor a je navyše z menšiny žijúcej na Slovensku.
Bojím sa, aby tá agresivita, vyjadrovaná zatiaľ iba verbálne, sa nedostala aj do každodennej skutočnosti, života. Aby sme nezačali naozaj svojich názorových oponentov vešať, či mlátiť im tváre atď. Nie verbálne, nie virtuálne, ale tak naozaj, po našom! Päsťami či "bejzbolkami".
Domnievam sa totiž, že tolerancia, prijímanie názoru druhého, to nie je len občasné stretnutie sa dajakých mimovládiek a manifestovanie v uliciach. To je niečo, čo by sme mali pociťovať v sebe, vnútri, pri každom kroku, stretnutí, či vyjadrovaní sa.
Doma, na verejnosti. No začať už doma, pri vzťahu rodič - dieťa a opačne.
Nerád by som sa dožil toho, keď za "demokraciu" budeme považovať iba možnosť slobodne anonymne svoj názor vyjadriť, ale nebudeme sa musieť báť vyjadriť ho verejne bez toho, aby nenasledovali prípadné facky, či iné, rukolapnejšie "argumenty"!
bartek.blog.sme.sk
Autor: LACO BARTEK
