Napriek obľube u publika nemala opereta v histórii slovenského profesionálneho divadla na ružiach ustlaté. V 30. rokoch ju považovali za prekážku umeleckého rastu telesa a príčinu skazy diváckeho vkusu. Po vojne ju zo SND vypudili, na Novej scéne bola trpená ako prežitok meštiackej kultúry.
Nemazná sa s ňou ani súčasnosť. Nová scéna sa k nej po polstoročí macošsky otočila chrbtom a stavila na muzikál. Prešovská spevohra vlani ekonomické problémy vyriešila zrušením orchestra. Poslednými rezerváciami operety ostali banskobystrická a košická opera. A priemerne raz za päť rokov si na ňu - trošku so sentimentom, trošku s očkom upretým na divadelnú kasu - spomenie aj Slovenské národné divadlo.
Pri poslednej produkcii nemožno SND upodozrievať z toho, že by po ľahkej múze siahalo ľavou rukou. Réžie sa chytil riaditeľ opery Marián Chudovský, hudobného naštudovania šéfdirigent Jaroslav Kyzlink, scéna je dielom dlhoročného šéfa výpravy Novej scény Otta Šujana. Kostýmy si obliekali špičkoví speváci súboru. No napriek zdanlivo šťastnej konštelácii sa zázrak nekonal.
Najvydarenejšou zložkou inscenácie je scéna. Krásna, efektná, elegantná, vzdušná. Dominantné schodisko lemuje päť stĺpových oblúkov, prevláda biela, červená a zlatá farba pod meniacim sa svietením. Aj kostýmy Petra Čaneckého, inšpirované módou 20. rokov minulého storočia, chcú byť elegantné. Škoda len, že tak málo lichotia postavám dám.
Občas viazne dramatický spád, herci bojujú s kvantom textu, ktorý je sem-tam vtipný, inokedy sa ním snaží byť. Navyše, napriek papierovo slušnému obsadeniu sa nedá nadchýnať ani speváckymi výkonmi. Vokálne nad kolegov vyčnieval technicky bezproblémový Ľudovít Ludha (Camille de Rosillon). Barytón Martina Babjaka (Danilo) znel chvíľami dosť sivo, no pohybová a herecká uvoľnenosť, výborná próza, komickosť a vzápätí dojemnosť ho stavajú na najvyššiu interpretačnú priečku produkcie. Problémom Petra Dvorského (Danilo) popri unavenom dyšnom hlase, v ktorom len veľmi zriedka poznať niekdajšiu nádhernú farbu, je distonovanie.
Z dvoch predstaviteliek Hany Glawariovej priniesla Mária Eliášová viac hereckej kresby a pohybovej kultúry, menej pekného spievania. Soprán Adriany Kohútkovej znie vo vysokej polohe zvonivo a mäkko, no herecky je príliš jednostrunná. Jej Hane lásku k Danilovi neveríte ani omylom.
Komické postavy hlúpeho diplomata Zetu so zjavnou chuťou stvárnili Ján Galla a František Ďuriač. Príjemný kontrapunkt k všeobecnej snahe o veselosť priniesol Juraj Slezáček. Jeho tajomník Neguš je smutný klaun, rezignovane komentujúci dianie okolo seba. Pri porovnaní s podpásovou komickosťou Olda Hlaváčka v rovnakej a predsa absolútne inej postave nemôže neprísť na um otázka - ktorýže Neguš je ten pravý?
Predchádzajúca operetná inscenácia SND Noc v Benátkach mala napriek podpriemernej kvalite až do konca javiskového života vypredané. Plná kasa sa dá očakávať aj pri tejto, predsa len o pár tried lepšej produkcii. V 30. rokoch opereta zarábala na dramaturgicky a režisérsky ambiciózne operné inscenácie. Dovolí to monitoring návštevnosti aj dnes?
Franz Lehár: Veselá vdova * Opera SND Bratislava * Hudobné naštudovanie: Jaroslav Kyzlink * Scéna: Otto Šujan * Kostýmy: Peter Čanecký * Choreografia: Jaroslav Moravčík * Zbormajsterka: Naďa Raková * Réžia: Marián Chudovský * Premiéra: 9. a 10. decembra 2005.
Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ(Autorka je operná kritička)
