Bratislavský filmový festival je naozaj obľúbený. Veľkú časť jeho programu tvoria pozoruhodné filmy, ktoré pre bežnú distribúciu nie sú zaujímavé. Keby ho nebolo, ani by sme o nich nevedeli.

Menší problém má ten, kto chce takých filmov stihnúť čo najviac. Pauzy medzi projekciami má krátke, vzdialiť sa od kinosál sa mu príliš neoplatí, a tak zostáva v zaplnených chodbách Auparku, kde sa všetko trbliece a svieti. Kamaráti sa ho pýtajú: Kam sa zase pôjdeme najesť? Do číny, kde smrdí mäso? Do pizzerie, kde sme našli na tanieri vlas? Alebo si dáme tie mastné hranolčeky v McDonalde?

Po treťom dni mala dosť aj členka hlavnej poroty, česká režisérka a scenáristka Alice Nellis: "Nie som zvyknutá tráviť toľko hodín v nákupnom centre, musela som si zobrať voľno. Celý deň som bola preč a snažila som si vyčistiť hlavu. Únavu však podporuje aj to, že filmy, čo tu vidíme, nie sú vôbec veselé."

Tých "pesimistických" filmov bolo toľko, že diváci začali mať sklon k nevďačným reakciám. Pri vchode do kina si vymieňali skúsenosti: "Práve ideme z Assassination of Richard Nixon. Dobrý film, ale strašne nás to ubilo. Asi to ideme zapiť." "A videli ste už film Sama? Tak na to radšej ani nechoďte. Nás vystríhali, že sa po ňom pôjdeme odstreliť. Neviete o niečom šialene romantickom?"

Alice Nellis mrzelo, že čierny pohľad na svet majú aj režiséri, ktorí nakrúcajú svoje prvé alebo druhé filmy: "Neprekvapuje ma, že ich filmy nemajú happyendy, zaskočená som z toho, ako vidia ľudí. Myslím si, že aj v smutnom príbehu by dobrí ľudia mali mať svoje miesto. Lebo ak je vo filme iba beznádej, potom nechápem, prečo sa mám naň pozerať. Konštatovanie stavu je málo. Dôležité je pýtať sa, prečo je to tak, a v čom možno vidieť nádej. Základom príbehu je predsa to, že dôjde k nejakej zmene."

V bratislavskom programe bolo dosť filmov, ktoré zaujali na iných a významnejších festivaloch, majú zopár cien alebo na ne ašpirujú. Ani ich mediálna sláva ešte nemusí byť zárukou, že vás naozaj oslovia. Stačí, ak pri ich sledovaní nadobudnete podozrenie, že sú viac premyslené ako precítené.

Podobné stavy zažila na festivale aj Nellis: "Pomaly som uverila, že som už asi otupela, ale potom som uvidela jednoduchý príbeh - iránsko-americký film Muž s vozíkom - a rozplakala som sa. Emócie v ňom boli naozaj silné a skutočné. A hoci sa v ňom nič veselé nedialo, dokázal ma povzbudiť. Najdepresívnejšie totiž je, ak sa na plátne deje niečo, čo nie je podmienené citom."

Podobnú správu v sebe nesie aj hlasovanie divákov. Keby mohli rozhodnúť oni, víťazným filmom by sa stal debut Lieva Schreibera Všetko je osvietené. Tento film si vystačil s osvedčeným spôsobom rozprávania a štandardným mixom myšlienok a emócií, jeho veľkým plusom však bolo, že pri ňom publikum žilo.

Cez niektoré témy filmov i auparkové prostredie festivalu sa však dá preniesť. Napokon, festival by nemal myslieť len na našu pohodlnosť či sklony na príjemnú zábavu, a je dobré, že zostavovateľom programových sekcií by to nikdy ani nenapadlo.

Opodstatnenejšou výčitkou je, že organizátori nevedia využiť prítomnosť hostí. Do Bratislavy prišlo svoj film uviesť zopár zahraničných tvorcov, ale nenašiel sa nik, kto by ich vedel pred plachými alebo uponáhľanými divákmi trochu zdržať a viesť s nimi aspoň štvrťhodinovú diskusiu.

Zvláštnou kapitolou bola spolupráca s médiami. Dôležité správy chodili neskoro (väčšinou len na e-mail) a oddelenie kultúry nášho denníka by napríklad ani nedostalo pozvánku na úvodný a záverečný ceremoniál, keby si ju samo nevypýtalo. Hoci pravda je, že problémy novinárov nemusia verejnosť zaujímať. Ak teda sama nechce vedieť viac.