Milota Haláková bola pôvodne stredoškolskou učiteľkou s aprobáciou slovenčina, ruština, angličtina, posledné roky však učí najmä cudzincov hovoriť po slovensky. Okrem iného aj zamestnancov americkej ambasády. Keď sem v auguste prišiel nový veľvyslanec R. M. Vallee, dostala ponuku pomôcť so slovenčinou aj jemu.
Prečo opustila katedru a namiesto gymnazistov začala učiť dospelých ľudí?
"Spočiatku to bolo z časových dôvodov," vysvetľuje šarmantná učiteľka. "Mala som dve malé deti a dávať súkromné hodiny bolo menej náročné než sa zaviazať pracovať na plný úväzok niekde na škole. Okrem toho atmosféra v školstve nespĺňala moje predstavy. Hľadala som preto iné možnosti uplatnenia sa."
Po slovensky krok za krokom
Ako slovenčinárka začala teda učiť cudzincov, ktorí sem prišli žiť či pracovať. Boli to najmä zamestnanci veľkých firiem, právnici, neskôr sa na základe konkurzu dostala aj na americkú ambasádu. Hoci si pôvodne myslela, že to bude iba chvíľkové odbočenie v kariére, čoskoro zistila, že takáto práca je pre ňu zaujímavejšia než pozícia klasickej učiteľky.
"Keďže slovenčina je môj rodný jazyk, jej dokonalá znalosť mi umožňuje viac hľadať spôsoby, akými čo najskôr a čo najlepšie naučiť ľudí používať cudzí jazyk. Aby to neboli iba pasívne znalosti, aké poznáme z nášho školstva, kde študent síce získa slovnú zásobu, ale nevie ju používať. Je veľmi kreatívne, hľadať ten najlepší spôsob, ako cudzincom pomôcť krok za krokom nebáť sa hovoriť."
V čom sa líši učenie cudzincov od vyučovania na gymnáziu?
"V prvom rade je to veľmi individuálna práca, lebo každý z mojich súčasných študentov potrebuje niečo iné. Ak sem niekto príde na pol roka, nezaujíma ho do hĺbky náš gramatický systém. Potrebuje sa dohovoriť v obchode či v reštaurácii, aby sa v novom prostredí necítil cudzo. V takom prípade postupujem inak, ako keď učím ľudí, ktorí tu žijú dlhodobo a potrebujú jazyk spoznať hlbšie. V každom prípade si však myslím, že základom je konverzačný spôsob výučby. Snažím sa skĺbiť gramatiku s každodennou realitou."
Úlohu, nie, prosím!
Rozdiel je aj v tom, že gymnazisti nemajú na starosti nič iné, než učiť sa, a tu sedia na hodine zaneprázdnení ľudia, ktorí na domácu prípravu nemajú čas.
"Musím sa maximálne snažiť, aby učivo na hodine nielen pochopili, ale si ho aj osvojili. Preto veľa ráz opakujem dokola to isté, aby si použitie nejakého gramatického javu zautomatizovali a vedeli ho použiť aj bez domácej úlohy."
Študenti Miloty Halákovej si pochvaľujú, že na jej hodinách nie je nuda. Neustále sa rozprávajú, hrajú a vlastne si ani nevšimnú, že práve prebrali čosi z obávanej gramatiky.
"Pracujem s rozličnými textami. Knihami, učebnicami, časopismi, jedálnym lístkom, divadelným bulletinom. No najmä si vytváram vlastné články a cvičenia, zamerané na konkrétneho študenta, jeho situáciu na Slovensku, jeho problémy. V noci mučím manžela nahrávaním dialógov na kazety, na hodinách používam veľa predmetov zo života, dokonca aj hračky, kuchynské predmety, potraviny. To všetko sa dá využiť pri učení gramatiky, predložiek, pádov..."
Škola hrou
Nečuduje sa však seriózny právnik, počítačový expert alebo dokonca veľvyslanec, keď zrazu pred neho postaví lego, striekaciu pištoľ či autíčko?
"Spočiatku možno áno, ale rýchlo pochopí, že to má zmysel, hlavne pri výučbe predložiek a zámen. Moja skúsenosť je, že sa im to celkom páči. Pri vyučovaní mi ide aj o uvoľnenie atmosféry, zámerne sa snažím, aby hodina bola čo najbezprostrednejšia, najspontánnejšia a najzábavnejšia. Paradoxne, takáto hravá hodina je pre učiteľa dosť náročná, oveľa jednoduchšie je dať žiakom čítať text a potom robiť cvičenia, je to však najmenej efektívne."
Hračky používa, aj keď učí amerického veľvyslanca.
"Začali sme síce pracovať s učebnicou, z ktorej sa učil vo Washingtone, ale sám si želal, aby sme prestali. Chcel najmä konverzovať. Používame teda moje pomôcky, vrátane hračiek, lebo je lepšie, keď si človek môže predmet prezrieť, chytiť, prípadne ochutnať. Aj cudzí jazyk treba vnímať všetkými zmyslami."
Nemala trému, keď zrazu dostala za žiaka dôležitú osobu, zviazanú protokolom a bezpečnostnými opatreniami?
"Určite je to väčšia zodpovednosť. Spočiatku som sa bála, či sa budem vedieť správne obliecť, ktoré učebné pomôcky sú vhodné a ktoré nie. No potom mi jedna moja žiačka dala skvelú radu - zostaň jednoducho sama sebou! A to mi pomohlo. Takže naše hodiny sa od ostatných veľmi nelíšia, akurát, že odpadajú návštevy výstav, divadiel či výlety, ktoré občas podnikám s ostatnými študentmi. S pánom veľvyslancom by to nebolo možné ani z časových, ani z bezpečnostných dôvodov."
Iný kraj, iný mrav
A ešte jedna podstatná vec. Pri vyučovaní cudzincov treba myslieť na ich rozdielnu mentalitu, ktorá sa často podstatne líši od našej, slovenskej.
"Nedávno som napríklad učila rozkazovací spôsob Angličana. Všimla som si však, že je nejaký nesvoj. Problémom bolo, že Briti sú veľmi zdvorilí. Kým sa dopracujú ku konkrétnemu pokynu, použijú množstvo modálnych slovies a zdvorilostných fráz, takže veta ,poď sem!' alebo ,podaj mi, prosím ťa, pero!' mu pripadala veľmi ,rude'. Nezdvorilá. Musela som mu teda najprv povedať niečo o našej mentalite, vysvetliť, že už keď používame vykanie, je to samo osebe zdvorilé a nemusíme potom toľko vyberať ďalšie zdvorilostné slovká. Zaujímavé tiež bolo učiť zápor Japonca. U nich je totiž čosi odmietnuť priam neprípustné."
