Mária Vrábelová učí slovenčinu v Ústave jazykovej a odbornej prípravy zahraničných študentov už viac ako dvadsať rokov. Aj vďaka nej vyštudovali na Slovensku tisícky lekárov, inžinierov, architektov či ekonómov z celého sveta. Svoju prácu má veľmi rada, a preto ju mrzí, že štyridsiate piate narodeniny oslávila "jej" škola v provizóriu. Minulý rok totiž prišli zahraniční študenti o priestory na Šoltésovej ulici v Bratislave. Vyučovanie je preto rozptýlené po rôznych bratislavských učebniach a niektoré úspešné projekty sa museli dokonca pozastaviť.
Takým Američanom je dobre, celý svet im rozumie. Ale aj oni odchádzajú pracovať do cudziny, napríklad na Slovensko. A hoci v práci problémy nemajú, tam sa dohovoria, horšie je to napríklad na ulici. Aj keď mládež je na tom už s angličtinou lepšie, stredná a najmä staršia generácia Slovákov v cudzích jazykoch príliš neexceluje. A tak sa čoraz viac cudzincov dostáva do pozície, keď sa potrebujú naučiť po slovensky. Sú na to rôzne spôsoby. Jazykové školy, súkromné hodiny alebo oficiálna inštitúcia, akou je napríklad Ústav jazykovej a odbornej prípravy (UJOP), ktorý má už štyridsaťpäťročnú tradíciu. Takže, aké to je, keď je slovenčina cudzím jazykom?
Po slovensky do roka a do dňa
Keď som sa prišla pozrieť na vyučovanie cudzincov, ktorí sa na "újop" prišli učiť po slovensky, upútali ma dve veci. Po prvé, že veľa žiakov malo v triede zimné bundy, po druhé, aká komplikovaná je slovenčina. Zimné bundy mali preto, že mnohí sú z teplých krajín, a tak je im tu, pochopiteľne, zima. Snáď ich aspoň trochu zahreje, ako sa im parí z hlavy, keď sa snažia pochopiť všetky zákernosti skloňovania. Veď len koľko rozličných spôsobov používame na to, aby sme oznámili obyčajný presný čas, ako sa všelijako menia koncovky čísloviek, uvedomila som si, sledujúc zdanlivo jednoduchú tému.
Poslucháči z Číny, Palestíny, Uruguaja, Etiópie či Vietnamu však musia zvládnuť oveľa ťažšie veci. O pár mesiacov ich čakajú testy na medicínu, strojarinu, veterinu, a musia si s nimi poradiť rovnako ako rodení Slováci.
Od obrázkov k abecede a pozdravom
Kto sa z cudzincov rozhodne študovať u nás na vysokej škole, má rok na to, aby zvládol slovenčinu tak dokonale, že dokáže absolvovať vysokoškolské štúdium. Ako sa to dá?
Mária Thurzová, riaditeľka Ústavu jazykovej a odbornej prípravy zahraničných študentov na Univerzite Komenského, vysvetľuje desaťročiami overený systém:
"Školský rok máme rozdelený na dva semestre a tie ešte na dva časové úseky. V prvom sa najprv sedem týždňov intenzívne učí iba slovenčina, až potom začnú pribúdať prvé odborné predmety. Pracuje sa však najmä s obrázkami, lebo študenti ešte nemajú veľkú slovnú zásobu. V druhom semestri sa pomer predmetov mení, slovenčiny ubúda a pribúda odbornej terminológie."
Na jej hodine sa žiaci práve učili botaniku a opakovali si aj biológiu. Tu nie je strašiakom gramatika, skôr komplikovaná výslovnosť zložitých odborných termínov. Poriadne sa preverí aj pamäť, treba do nej vtesnať množstvo delení rastlín, živočíchov, skupiny kostí, jednotlivé sústavy ľudského tela. Aj pre Slováka je to náročné učivo.
Problémom tiež je, že nie všetci žiaci v triede majú rovnakú východiskovú úroveň jazyka. Tí, čo už ovládajú napríklad angličtinu, sú na tom lepšie, no sú aj takí, ktorí vedia len po vietnamsky, mongolsky či čínsky. Navyše, nie vždy sa podarí načas vybaviť víza, takže noví žiaci prichádzajú ešte aj v decembri a musia sa zaradiť medzi ľudí, ktorí za dva mesiace už výrazne pokročili.
Preto tu musí učiť naozaj fundovaný pedagóg. Takým je napríklad Mária Vrábelová, ktorá o sebe žartom hovorí, že je tak trochu inventárom školy. Slovenčinu tu totiž učí od roku 1984. Okrem perfektnej znalosti slovenského jazyka je schopná dohovoriť sa po španielsky, rusky, anglicky, ako-tak po francúzsky a tiež "kuchynskou" čínštinou a vietnamčinou, lebo v týchto krajinách nejaký čas žila a pracovala ako lektorka. Tým, že sama žila dlho v zahraničí a keď prišla do Vietnamu, tiež nevedela reč, dobre pozná problémy cudzinca v neznámej krajine a témy, ktoré potrebuje zvládnuť čo najskôr. No najmä vie, ako správne slovenčinu učiť.
"Naša hlavná metóda je učiť slovenčinu cez slovenčinu. Je to metodika, ktorú rozpracoval nestor učenia slovenčiny ako cudzieho jazyka Tomáš Dratva. Keby ste sa posadili na náš intenzívny kurz, čudovali by ste sa, aké pokroky robia aj študenti, ktorým chýba kontaktný jazyk. Začína sa abecedou, pozdravmi, otázkami ako sa voláš, ako sa máš, čo si prosíš, potom sa ide na popis rodiny, izby, nabiehajú predložky, slovesá, pády. A takto sa systematicky postupuje šesť hodín denne, sedem týždňov."
Ázijčania zvládnu gramatiku, nevedia však rozprávať
Úroveň žiakov v triede jej dáva za pravdu. Je neuveriteľné, že sa po slovensky učia len tri mesiace. Bez väčších problémov zvládajú temer celý výklad iba po slovensky, len sem-tam na ozrejmenie použije učiteľka aj anglické slovko. Ako v každej inej triede, aj tu sú niektorí žiaci bystrejší a iní pomalší. Mladú Srbku treba občas až zahriaknuť, aby sa k slovu dostali aj ostatní, perfektná je však aj Číňanka Jazmína. Pritom práve študenti z Ázie a arabských krajín mávajú zvyčajne najväčšie problémy, pretože sa zrazu učia úplne odlišný jazyk.
Za roky praxe vypozorovala Mária Vrábelová určité styčné body pre študentov z jednotlivých krajín.
Napríklad študenti z Ázie sú vynikajúci, čo sa týka gramatiky, ale výslovnosť je pre nich veľmi ťažká. Je to preto, že sú navyknutí na celkom iný spôsob štúdia. Číňania napríklad nedokážu vysloviť "r", pre iných je problematické "h".
"Krásne to vidieť na písomkách. Píšeme testy a Japonci, Vietnamci, Laosania, Kórejci majú zvyčajne plný počet. No prídu na ústnu skúšku a skončia medzi poslednými. V gramatike sú výborní, no veľkou slabinou je rozprávanie. V ich školách ich totiž nikto neučí rozprávať, vyučovanie je len monológ učiteľa a študent za celú hodinu nemusí otvoriť ústa. A skúšajú ich tiež jedine písomne."
Ľudia z Ázie majú často problémy konverzovať, dobre sa však uplatnia v rôznych firmách, kde sa komunikuje prevažne písomne.
Celkove vraj však patria k najlepším študentom a neraz končia vysokú s červeným diplomom. Máriu Vrábelovú preto mrzí, že keď občas prechádza trhoviskom, vída medzi predajcami veľa svojich žiakov. Napriek vzdelaniu nenašli doma ani u nás adekvátne uplatnenie.
Problém majú Američania, ale aj Rusi
Na výučbe slovenčiny sa podpisuje aj mentalita. Napríklad študenti z Latinskej Ameriky sú veľmi spontánni, nemajú problém začleniť sa medzi Slovákov, kým študenti z Afriky či Ázie sú často utiahnutejší a radšej sa stretajú pospolu. Aj na hodine sa niektoré dievčatá z ázijských krajín vyjadrili, že medzi našu mládež nechodia, necítia sa tam dobre. Radšej sa učia samy na internáte.
Často sú prekážkou v učení sa slovenčiny aj byrokratické problémy. Napríklad sa už vie, že na Slovensko nie je dobré cestovať cez Moskvu, pretože tam často cudzinca viac-menej bezdôvodne vrátia. Tohto roku to postihlo napríklad Shivu z Nepálu. Do školy nastúpil až tento týždeň. Ocitol sa na hodine, kde všetci v triede už ovládali pády aj časovanie a on nevedel ani muknúť.
Naučil sa však hneď privítaciu frázu "vitaj Shiva" a teraz je už na šikovnosti učiteľov, ako zariadia, aby dobehol zameškané.
Iný problém majú Američania. Keďže dnes sa takmer po celom svete dá dohovoriť po anglicky, veľa z nich nevie žiadnu inú reč a učiť sa ako prvý jazyk práve slovanský je ťažké.
No aj príbuznosť jazyka môže byť, paradoxne, na prekážku.
"Vidno to napríklad na ruských študentoch. Na prvých hodinách si pripadajú ako majstri sveta, všetko je im známe, naše jazyky sa veľmi podobajú. Je to iné, ako keď sa začne učiť Číňan alebo Mongoli. Nedávajú teda pozor, nenaštartujú a potom sa postupne začnú problémy, lebo už nedokážu nabehnúť."
Mária Vrábelová nevypína ani na ulici, automaticky počúva okoloidúcich a vžíva sa do pozície svojich žiakov, ako by našincom rozumeli. A tiež si všíma, koľko prehreškov robia proti svojmu jazyku aj sami Slováci.
Po rokoch v provizóriu
Ústav jazykovej a odbornej prípravy zahraničných študentov sa za 45 rokov môže pochváliť všeličím, najmä však tisíckami cudzincov, ktorých tu naučili plynulo hovoriť po slovensky a pomohli im zložiť prijímačky na naše vysoké školy. Sú tu aj večerné a letné kurzy slovenčiny, dá sa tu spraviť štátna skúška zo slovenčiny ako z cudzieho jazyka, v ponuke sú špeciálne kurzy prispôsobené individuálnym požiadavkám. V ústave si možno dať otestovať znalosti slovenčiny a získať certifikát, ktorý je potrebný na niektorých pracovných postoch.
Ústav má teda od roku 1960, keď sem ako prví prišli študenti z Iraku, čo oslavovať, napriek tomu tohtoročná štyridsaťpäťka prehrmela viac-menej v tichosti. Zastihla totiž školu v zložitom období. Ústav prestal byť pred časom samostatným subjektom a stal sa súčasťou Univerzity Komenského. Problémom je, že prišiel aj o vlastné priestory. V čase najväčšieho rozmachu sa cudzinci učili v Senci, Košiciach, Modre-Harmónii a v Bratislave, kde sa Šoltésovej ulica stala centrom pre mladých ľudí zo zahraničia. Pod jednou strechou tu mali učebne, knižnicu, jedáleň, ubytovanie, spoločenskú miestnosť, ba dokonca aj ochranku, lebo aj sem sa raz pokúsili vtrhnúť rasisti.
Lenže vlani sa v dôsledku riešenia majetkovo-právnych vzťahov rozhodlo, že zahraniční študenti pôjdu do Harmónie. Mladí cudzinci však potrebovali byť v kontakte nielen s vysokými školami, ale aj s konzulátmi a veľvyslanectvami, potrebovali mať po ruke lekára, obchody, diskotéky, a tak sa začali sťažovať. Od tohto školského roku sa teda ústav vrátil do Bratislavy, nie však na starú adresu. Momentálne sa učí v provizóriu, triedy sú rozptýlené na viacerých miestach mesta.
Ruku na srdce, koľkí z nás sa učia po anglicky či po nemecky roky a stále sa nedokážu dohovoriť. Cudzinci, ktorí sa u nás rozhodli študovať na vysokej škole, však majú na naučenie slovenčiny jeden školský rok. A musia sa nielen dohovoriť, ale zvládnuť aj odbornú terminológiu na prijímacie pohovory. Na hodinách biológie ich napríklad Mária Thurzová učí po slovensky pomenovať celú kostru a všetky orgány ľudského tela.
Najviac problémov so slovenčinou mávajú študenti z Ázie, lebo naše jazyky a spôsob výučby sa veľmi líšia. Výnimka však potvrdzuje pravidlo. Číňanka Jazmína patrí k najlepším študentom a hoci je na Slovensku iba od jesene, určite by ste si s ňou pokecali.
Zahraniční študenti musia zápasiť nielen so slovenčinou, ale aj s byrokraciou. Napríklad Shiva z Nepálu (v strede) dorazil do Bratislavy až tento týždeň. Bude mať čo robiť, aby dohnal spolužiakov, ktorí sa po slovensky učia už od septembra. Na prijímačkách na vysokú školu však nikoho nebude zaujímať, že mal problémy s vízami, bude musieť vedieť odpovedať.
