chce obrať ešte aj o strechu nad hlavou, dvakrát naňho vystrelí. Ľutuje, že netrafil, ale nikto ho neberie vážne. Váňa je predsa len taký poctivý "šaleňak" a "čudačisko", nemá postavenie ani titul.

Uprostred rodiny zúri prakticky triedny boj - medzi tými, ktorí zostali zahrabaní v akomsi zapadákove, a tými, ktorí sú v centre pozornosti - úspešní aj bez talentu, bezcitní.

Inscenovanie tejto hry v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča má zvláštny šarm, a to nielen pre mäkkú rusínčinu, v preklade dlhoročného dramaturga divadla Vasila Turoka, ktorý sa premiéry v duchu hry nedožil. V sále ani na premiére nefungovalo dobre kúrenie, už sama cesta do Prešova mohla pre niektorých Bratislavčanov pôsobiť exoticky. Hoci inscenácie tohto divadla často kritika ocení, "dadisti" nepatria k mediálnym hviezdam, ak nerátame ich bývalého kolegu, moderátora Michala Hudáka.

A predsa dokážu z textu vytvoriť ani niečo viac ako postavu - výrazný divadelný obraz. Serebriakov Vasila Rusiňáka s našuchorenými vlasmi pôsobí hrozivo i smiešne, na jeho narcistný výstup uprostred zrkadiel nemožno len tak zabudnúť. Ľudmila Lukačíková ako krásne rafinovaná Jelena bola vo výbornom protiklade voči utrápenej Soni, pre ktorú je život iba povinnosť. Vladimíra Brehová dokázala zahrať predovšetkým Soninu potlačenú emotivitu. Jej záverečný monológ či scéna, v ktorej sa rodinnému lekárovi Astrovovi v decentnom podaní Jozefa Tkáča pokúša vyjadriť svoje city, patria k najsilnejším z celej produkcie. Váňa Eugena Libezňuka je presvedčivo rebelantský i zamilovaný.

Keď sa na záver predstavenia na scénu začínajú gúľať prázdne fľaše - nie od vody, ale od vodočky, navyše, bez akýchkoľvek správ pre svet - zostávajú obyvatelia domu uväznení uprostred nich ako stroskotanci na ostrove. Narýchlo ešte zapaľujú zápalky, aby dali vedieť, že ešte žijú. Nikto ich však neprichádza zachrániť. Odišli, povedia o tých dravejších tí menej draví, čo zostali.

Od hosťujúceho režiséra Svetozára Sprušanského po jeho nitrianskych produkciách nikto neočakával nudný akademický kus. Príjemné je však, že produkcia nie je ani kŕčovito artistná a že ani prvky východnej mystiky a pátosu nie sú v nej nadužívané.

Prešovský "Ďáďa Váňa" je aj vďaka výtvarníčke Alexandre Gruskovej metaforické, štylizované divadlo. Vášeň však v ňom zostala vášňou a smútok smútkom.

Divadlo Alexandra Duchnoviča Prešov l Anton Pavlovič Čechov: Ujo Váňa l Preklad a dramaturgia: Vasil Turok l Hudba: Georgij Ivanovič Gurdjieff l Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková l Úprava a réžia: Svetozár Sprušanský l Hrajú: Vasil Rusiňák, Eugen Libezňuk, Ľudmila Lukačíková, Jozef Tkáč, Vladimíra Brehová, Anastázia Juhászová, Sergej Hudák, Svetlana Škovranová. l Premiéra: 2. decembra 2005 vo Veľkej sále DAD.