Richard Müller 05 Tour p Incheba aréna Bratislava p 7. 12. 2005

"Po takomto koncerte sa dá už len zomrieť," lúčil sa s preplnenou halou bratislavskej Incheby v stredu večer Richard Müller. Takmer tri hodiny predtým zneli pesničky z celej jeho kariéry. V podaní elitných amerických hudobníkov.

Polhodinový sklz, za ktorý čiastočne môžu tí, čo prišli až pár minút pred ôsmou, patrí skôr medzi obligátne než nepríjemné posuny začiatkov koncertov. Keď manažér predstavil kapelu a tá prekvapivo spustila Plesový marš z nedoceneného albumu Druhá doba (1986), publikum sa hneď rozohrialo a už nasledovnú skladbu Nebude to ľahké odtiahlo s Müllerom.

Celý večer bol ladený podľa osvedčeného striedania skladieb staré-nové, rýchle-pomalé, menej známe-hitovky. Novinkou bola zostava sprievodnej kapely, v ktorej hrali výlučne špičkoví americkí hráči. Müllerovi sa podarilo predĺžiť si svoj sen - "dream team" dostal nielen do štúdia, ale aj na krátke turné.

Bratislavský koncert bol pre túto zostavu už tretí. Müller avizoval, že bude len jedným z divákov svojich hviezdnych kolegov. Tí sa v Prešove a Košiciach zjavne zohrali a hoci stojany s notami si pre istotu ponechali na dohľad, koncert odohrali s veľkým nadhľadom a ešte stihli zabávať publikum aj šoumenskými vložkami, v ktorých vynikali predovšetkým stokilový gitarista Hiram Bullock a basista Will Lee. Hudobne bolo najvýraznejšie cítiť klávesistu Clifforda Browna, ktorý okrem nápaditých sól (hlavne v reggae verzii piesne Tlaková níž) aj skvele podfarboval jednotlivé skladby.

Prvýkrát koncertne zaznela komorná Už asi nie si, ktorú spevák z pódia venoval manželke. Okno do svojho intímneho sveta otvoril ešte raz, keď novú skladbu Tma a ticho uviedol slovami "Keď som písal tento text, pomýšľal som na samovraždu, ale nakoniec som zistil, že veci treba vedieť ustáť. Trvalo mi to 44 rokov." Menej pateticky vyznelo niekoľko spomienok na Jara Filipa, hlavne "tabakovej" hitovke pozmenený aranžmán veľmi pristal.

Oproti megakoncertu na Pasienkoch spred ôsmich rokov hlavný účinkujúci večera ubral na pompéznosti a vystačil si iba s hosťami, ktorí stáli na pódiu od začiatku. Jeho prejav je viac osobnejší a menej sústredený na efekt. Jedinú nehudobnú vložku si neodpustil na záver, keď sa rozhodol odmeniť platinovou platňou všetkých hudobníkov. Dobrá štvrtina publika si to namierila na posledné autobusy a zostala tak ochudobnená o záverečné tango Františka Krištofa Veselého, ktoré prešlo do ruskej kalinky.

V popovej hudbe je najdôležitejším kritériom kvality pesničiek ich životnosť a tá sa teraz potvrdila. Mnohé Müllerove staré texty sa dajú dodnes počúvať, aj melodické nápady patria medzi to lepšie, čo sa u nás vymyslelo. Len máloktorí iní speváci majú toľko materiálu a charizmy na tri hodiny hudby. Dnes ho čaká s jeho americkou družinou koncert v Prahe. Na Slovensku si pripravil dostatok zvukového i obrazového materiálu na vydanie silnej "bestofky".