FOTO
Námet na tento článok vznikol nedávno, keď jednu známu prepustili po vyše troch mesiacoch z práce iba preto, že je diabetička. A to aj napriek tomu, že prešla vstupnou lekárskou prehliadkou a bola označená za "schopnú výkonu predmetnej (kancelárskej) práce". Jeden kolega (na adresu konateľa tej firmy) v kontexte udalosti lakonicky skonštatoval "asi sa mala zastreliť, keď už je diabetička a nejako mu chcela ulahodiť".
Najskôr prišla nevinná požiadavka "Daj si výpoveď sama, my nebudeme riskovať, že tu kdesi odpadneš a narobíš nám problémy." Lucia odmietla. "Mysli aj na svojho otca," v mene vyššieho zákona opáčil riaditeľ firmy, "pre tvoju tvrdohlavosť môže prísť o miesto aj on." Lucia neustúpila. "Vieš veľmi dobre, že na nášho právnika nemáš, nerob zbytočné starosti." Lucia sa usmiala: "Doteraz ste voči mojej práci nemali žiadne výhrady a teraz ma idete vyhodiť?" spýtala sa a oznámila, že nemá prečo ustupovať. "Ak ma chcete vyhodiť, urobte to, ale ako chlap - s odstupným," poukázala na oprávnenú požiadavku.
Kde absentuje slušnosť a empatia, nech je aspoň odstupné. Ako by to vyzeralo, keby riaditeľ hovoril do vetra, a tak jej otca naozaj preradili (no, skôr podradili). Riaditeľ mu opakovane zdôrazňoval: "Presvedčte Luciu, nech si dá tú výpoveď sama, však ste jej otec." "Je svojprávna a dospelá. Za tú chorobu nemôže a robotu si zastane dobre," znela odpoveď. "Lucia, ty veľmi dobre vieš, že ťa môžeme vyraziť za akékoľvek porušenie pracovnej disciplíny, a to ti našijeme kedykoľvek," opáčil priamy nadriadený, najväčší pokakanec v príbehu, neschopný oponovať riaditeľovi napriek sprisahaneckému šepkaniu za zavretými dverami: "Lucka, ty predsa veľmi dobre vieš, že inak stojím na tvojej strane, ale pochop, ani ja nechcem prísť oprácu." I tak še da. Štyridsiatnik verzus dvadsaťtriročná.
Opakované hranie na city, vyhrážky, právnikove motaniny, ako to majú všetko dohodnuté na úradoch, ako im samotné ministerstvo práce dáva za pravdu a plno iných podpásoviek, trebárs okamžitý nástup na nútenú dovolenku. A po návrate bezodkladný zákaz výkonu práce. Lucia začala chodiť do práce oddýchnuť si ("veď ak sa ti niečo stane, tak nás všetkých pozatvárajú") a ak sa chcela kamkoľvek pohnúť, musel popri nej klusať aj priamy nadriadený, ten pokakanec. "Čo ak kdesi odpadneš?" znel argument, prečo toľká pozornosť. Že neodpadla nikdy predtým? A čo ak motyka vystrelí? Ach jaj, to "čo ak" je použiteľné na čokoľvek.
Tento príbeh sa vyvíja dobre - do dvoch týždňov si Lucia bez problémov našla novú prácu a k prvému dňu nasledujúceho mesiaca nastupovala. Za vyšší plat, na lepšie miesto, do lepšieho kolektívu. Aj so svojou kamarátkou - cukrovkou. Aby bol happy end dokonalý - firma jej to odstupné vyplatila. A netreba skúmať, či to bolo vďaka neschopnosti ich právnika, alebo sa v niekom pohlo svedomie, či nastúpil strach z prípadného súdu. Jej otec tam však bojuje doteraz.
Prečo to všetko píšem? Kedysi (pred troma rokmi) som aj ja dostal možnosť spoznať nemocnicu zblízka. Firma, v ktorej som vtedy pracoval, ma podržala. Dnes som úplne zdravý, pracujem v inej firme a na chodbe stretávam chlapíka na invalidnom vozíku, špecialistu na počítače. Mnohé zákazky dávame chráneným dielňam. A je mi úprimne jedno, či pre nižšie odvody, resp. vyhýbaniu sa pokutám. Tá firma má mnoho chýb, ale v tomto mám z nej dobrý pocit.
sudor.blog.sme.sk
