FOTO
Jedného dňa prišla kolegyňa do práce a namiesto pozdravu mi hovorí: "Sestra sa ide rozvádzať. Včera si nečakane odskočila z roboty domov a nachytala muža v posteli ... s chlapom!" Zasiahlo ju to ako blesk z čistého neba po desiatich rokoch manželstva, po dvoch deťoch, milencom manžela bol ich dlhoročný spoločný kamarát. To bolo moje prvé spoznanie skutočne existujúceho konkrétneho gaya ...
Dovtedy som síce vedela o ich existencii, ale len tak z počutia, z druhej alebo aj tretej ruky. Okrem toho, ľudia sexuálne orientovaní na to isté pohlavie mi nikdy nepripadali o nič výnimočnejší ako tí druhí. Nepripadali mi ani ako chorí, hoci som zopárkrát počula názor, že by im všetkým mali nariadiť povinnú liečbu.
Možno mi ich bolo len trochu ľúto z toho dôvodu, že so svojím milovaným (-ou) nebudú môcť mať potomkov, ale nijako extra ma to netrápilo. Keďže som v sebe prijala názor, že je to v súlade s prírodou, a teda to nie je nič neprirodzené, hľadala som odpoveď, prečo...?
Na veľa, preveľa iných otázok som nenašla odpoveď, ale na túto sa mi to podarilo celkom rýchlo. Povedala som si, že existencia homosexuálov je (možno) jedným z mnohých zákonov prírody zabezpečujúcich optimálny počet ľudí na Zemi. A hotovo! Viac som sa o homosexuálov nezaujímala!
Od rozvodu sestry mojej kolegyne pre homosexualitu jej manžela uplynulo takmer 20 rokov. Doma sme si dali zaviesť internet. Onedlho potom písali v novinách, že Jaro Filip ešte pár minút pred svojou smrťou komunikoval na chate.
Zo zvedavosti som si jeden vyhľadala a zoznámila sa tam s perfektnou partiou ľudí. Zvlášť dvaja chlapci ma veľmi zaujali. Dalo sa s nimi baviť na akúkoľvek tému, mali obrovský prehľad vo všetkom možnom, boli inteligentní, s úžasným zmyslom pre humor. Mám dve dcéry a "ponúkla" som im voľné miesta zaťov. Dcéry ma skoro zahlušili, i keď vedeli, že to myslím len ako vtip, ale aj tak...
Chlapci ma "prijali" za svoju svokru a už ma tak aj oslovovali. Po pár mesiacoch sme sa celá partia z chatu začali stretávať. Česi, Slováci, Poliaci.
Navštevovali sme sa vzájomne, partia sa zúžila na "skalných" a časom sa s mojimi známymi zoznámili aj dcéry. S mojimi "zaťmi" sa spriatelili, ale nič viac.
Po jednej takejto návšteve u nás doma mi jeden zo "zaťov" poslal sms: "Milá svokra, páčiš sa mi nielen Ty, páči sa mi aj 'svokor' a aj Tvoje dcéry. Rád by som sa stal vaším zaťom (už len kvôli tej fantastickej slivovici by to stálo za to, ale práve preto, že vás mám rád, Ti poviem, že ja nie som na dievčatá. Ak Ti to prekáža, pochopím to..."
Ihneď som mu odpísala, že mi to vôbec neprekáža, nemá prečo a že ho mám naďalej rada a vôbec nič to nemení na našom vzťahu.
Náš vzťah trvá už päť rokov a môj "zať" patrí k toppriateľom môjho života. Naše priateľstvo nijako "neohrozuje" moja heterosexualita a jeho homosexualita ani náš švtrťstoročný vekový rozdiel, ani 700-kilometrová vzdialenosť našich bydlísk, ani to, že žijeme každý v inom štáte a dokonca ani to, že on slivovicu miluje a mne slivovica smrdí.
Stretávame sa niekoľkokrát do roka a medzi stretnutiami využívame všetky dostupné spôsoby komunikácie. Prežívame spolu všetko, čím každý z nás žije. Napríklad keď som vyčerpaná z práce, môj priateľ okamžite zakladá "Medzinárodnú agentúru na ochranu pracujúcich svokier" a pomáha mi, ako vládze!
Ja som s ním prežívala obdobie, keď túžil po láske a hľadal ju všemožným (pre mňa dosť neobvyklým) spôsobom. Pred pol druha rokom ju našiel a ja ju s ním prežívam pomaly tak, ako by bola moja vlastná. S mojím priateľom sa spriatelil aj môj muž a aj jedna z dcér. Keď bola u neho pár dní na návšteve, vrátila sa nadšená: "To bolo super! Išli sme spolu po ulici a keď išiel okolo nejaký pekný chalan, vzájomne sme ho hodnotili. Ale nielen preto bolo super." Môj priateľ proste je SUPER ČLOVEK!
To, že som o ňom napísala do blogu práve teraz, možno trochu urýchlilo "opatrenie" pápeža BENEDIKTA XVI., a tak mi napadlo, či je naozaj potrebné nejako selektovať ľudí podľa sexuálnej orientácie...? Môj priateľ sa, našťastie, nechystá stať kňazom.
remesikova.blog.sme.sk
Autor: JANKA REMEŠÍKOVÁ
