Kto v súčasnosti nemusí ísť ležať do nemocnice, napr. na objednaný zákrok, nech sa tejto možnosti radšej vzdá! Lebo prežije také neuveriteľné príhody, na ktoré nezabudne azda nikdy. Hovorím z vlastnej skúsenosti - dva týždne vopred na operačný zákrok objednaná, ale doteraz nezoperovaná.

V nemocnici som neležala už desať rokov. Moje prešportované koleno však volalo po opakovanej revízii, ktorú dokážu v súčasnosti šikovní lekári ortopédi zrealizovať tzv. laserovou artroskopickou metódou, keď pacienta do 24 hodín prepustia do domáceho ošetrenia. Na takýto zákrok som sa objednala na renomovanom ortopedickom oddelení ružinovskej nemocnice.

Vopred som si vybavila predoperačné vyšetrenia a s pánom doktorom sme sa dohodli, že v pondelok nastúpim nalačno, aby ma v ten istý deň mohol zoperovať - a najneskôr v stredu môžem byť doma.

Realita však bola iná - a netýkala sa iba mojej maličkosti. Ako som medzi lôžkovými ortopedickými pacientkami zistila, tiež boli objednané na určité operácie na určitý termín, no daktoré tam ležali bezdôvodne aj viac ako desať dní. Pravdaže, za každý deň zaplatili úplne zbytočne 50 Sk za lôžko. Nehovoriac o tom, že od zápisu u prijímacieho lekára, ktorý ďobal jedným prstom do staručkého písacieho stroja, cez prijímaciu kanceláriu, kde čakalo 100 ľudí a obsluhovala ich jediná neochotná žienka, až po trpezlivé čakanie na prezlečenú posteľ uplynuli neuveriteľné štyri hodiny!

Môj prípad sa začal podobne. Prvý deň mali úrazy, takže na objednané operácie nemali čas, druhý deň mali opäť veľa úrazov, takže... situácia sa opakovala. Pritom v tejto nemocnici, ktorá sfúzovala s bývalou ortopedickou klinikou na Hlbokej ulici a ortopedickým oddelením bývalej Bezručovej nemocnice, chodilo denne na vizitu 20 - 40 lekárov!

Keď som po dvoch neúspešných dňoch zaprotestovala, že odchádzam z nemocnice, nech mi vypíšu prepúšťacie papiere (z čoho mali sestričky obrovskú zábavu), môj lekár prišiel za mnou a vysvetlil mi, že na vine nie sú ortopédi, ale vraj skôr anestéziológovia, ktorí akýmsi zvláštnym spôsobom - neviem prečo - štrajkujú. Za deň sú ochotní spraviť iba určitý počet anestézií, ale najmä pracovať maximálne do 15,30 h!

Ďalší boľavý zážitok sú sestričky, ktorých je tam zúfalo málo, pretože radšej chodia za oveľa lepšie peniaze slúžiť do blízkeho či vzdialeného zahraničia. Takže nestačia plniť príkazy lekárov, pacientom nemerajú tlak, teploty zapisujú štandardne podľa vlastnej intuície a kanylu vám do žily zavedú radšej deň alebo aj týždeň vopred, aby v deň pacientovej operácie nemali príliš veľa práce. Že nám to bolo nepríjemné, bolestivé a časovo vopred zbytočne predimenzované, to ich absolútne nezaujímalo.

Chápem, že sa nachádzame v období prerodu zdravotníctva na trhový systém, ale v Ružinove som sa cítila ako v rozvojovej krajine. Musela som si priniesť košeľu, župan, príbor, pohár, uteráky, toaleťák, vložky, lieky - a najmä riadnu dávku trpezlivosti - ktorá ma tentoraz zradila. V tejto nemocnici totiž zlyháva na celej čiare manažment a nedokážu si rozdeliť lekárov minimálne na dva štáby: úrazový a objednávkový. Neviem, či mám ružinovský ortopedický systém nazvať ľahostajný, spiatočnícky alebo neprofesionálny. Podobné praktiky sa vraj aj v iných slovenských nemocniciach, kde určitý termín operácie nehorázne podmienia napr. i mastným sponzorským príspevkom. Tak pre koho je tu naše zdravotníctvo: pre zdravotnícky personál alebo pre ľudí, ktorí si poctivo platia zdravotné poistenie?

Autor: EVA KRAJMEROVÁ