ovensku sa prvýkrát predstavil na jar tohto roku, keď so slovenskými filharmonikmi uviedol diela Césara Francka, Fryderyka Chopina a Antonína Dvořáka. V októbri znovu navštívil Slovensko, aby spolu s našimi poprednými opernými sólistami, symfonickým orchestrom a zborom Slovenskej filharmónie neopakovateľne rozozvučal slávne Mozartovo Rekviem. Dirigent Jakub Hrůša.

Za päť rokov od svojho debutu ste sa stali vyhľadávaným dirigentom. Ako pracujete s pocitom slávy?
Neprežívam pocit slávy, ale skôr dobrý pocit z toho, že pre to, ako sa mi vďakabohu darí, mám plný kalendár a môžem sa tešiť na množstva úloh. Určite by som nebol šťastný, keby som si lámal hlavu nad tým, do čoho „mám pichnúť". Navyše, mám možnosti dlhodobo ovplyvňovať hudobné telesá, môžem vstupovať do ich dramaturgie a premýšľať o tom, ktorým skladbám sa mám venovať a ktoré by prospeli orchestru.

Vyčnievate medzi rovesníkmi. Neobchádzajú si vás kamaráti s tým, aby ste uviedli ich skladbu?
Človek o tom nesmie takto premýšľať. U ľudí, ktorí sú okolo mňa - vrátane skladateľov - cítim, že sú medzi nimi naozajstní kamaráti. Navyše, zatiaľ som na to, aby som v takejto miere ovplyvňoval hudobné dianie, trochu malý pán. Zhodou okolností som vo vysokoškolskom internáte býval so skladateľom Martinom Hyblerom a teraz v Paríži, kde pracujem na poste asistenta šéfdirigenta vo Filharmonickom orchestri Francúzskeho rozhlasu, zas bývam so skladateľom Jiřím Kadeřábkom, a tak veľa času trávim rozhovormi o hudbe. Sú to bohatí ľudia, ktorí majú čo povedať, a keď ich spoznám ako ľudské bytosti, sú mi aj ich skladby bližšie. I takáto osobná väzba, ak je založená na hodnotách hudobnej kvality, mi môže pomôcť dielu porozumieť a nájsť v ňom to, čo stojí za to ukázať svetu a poslucháčom.

Nemáte pocit, že by bolo potrebné o vážnej hudbe hovoriť viac, a možno aj v rámci koncertov?
Už som o tom uvažoval. Pokiaľ by nastala vhodná situácia, tak by som poslucháčom niečo povedal, aby som im priblížil, prečo uvádzame konkrétne dielo. V Zlíne sa pripravujeme uviesť niektoré nové náročnejšie skladby, ktoré by bolo dobré akosi priblížiť. Tu však hrozí nebezpečenstvo, aby do toho nepresiakol protivný didaktizmus, lebo veľa ľudí vrátane mňa má radšej, keď si cestu k dielu nájdu sami a bez barličiek. Nemám rád, keď texty v programe odvádzajú ľuďom pozornosť od hudby k osudom skladateľov. Napríklad „túto kompozíciu dotyčný skladal, keď bol zamilovaný do tej a tej šľachtičnej", alebo riešil vnútornú krízu, či naopak radosť... Akoby nebolo krásnejšie vypozorovať to samostatne. Hovorím si, že by si to ľudia ani nemali čítať, lebo si nahrádzajú hudobné dojmy predstavami o živote skladateľa namiesto toho, aby počúvali a vytvárali si vlastné, originálne predstavy.

Je to odvrátená stránka popularizácie čohokoľvek, ale cez príbehový rad sa naozaj dá zaujať pozornosť.
Popularizácia má vždy plno negatívnych stránok. Doma mám knihu Životy, manželky a lásky veľkých skladateľov od Fritza Spiegla, ktorú som kedysi dostal do daru. Rad za radom opisuje intímny život rôznych komponistov. Je to také nechutné, že keby som to skutočne vstrebal, pocítil by som odpor k celému spektru skladateľov. Spôsob, ako je ich život predostretý, je naprosto škandálny a bulvárny - autor sa snažil za každú cenu zaujať. To je ten najhorší príklad, ale je veľa príkladov, ktoré sú nenápadnejšie, a napriek tomu sa snažia približovať hudbu z neprirodzenej stránky. Je tu aj problém popularizácie našich interpretov, ktorí keď „prepísknu" osobné nasadenie a zamenia ho za nejaký fígeľ, ktorým chcú pritiahnuť publikum, tak javy úplne cudzie hudbe sa stávajú odrazu podstatnejšími, než to, ako sa hrá. A to tej hudbe vôbec neprospieva. Vždy hrozí, že sa popularizuje niečo iné ako hudba. Rovnaký problém číha v nahrávacom priemysle. Všade.

V programe k Mozartovmu Rekviem, ktoré ste nedávno uvádzali so Slovenskou filharmóniou v bratislavskej Redute, sa spomína Formanov film Amadeus. Čo si o ňom myslíte?
Mám naň veľmi rozporný názor. Na prvý pohľad akoby poodkryl nové spôsoby uvažovania o Mozartovi. Divák si povie: „Aha, toto je tiež Mozartova poloha! Toto je zaujímavé a tamto by mi vôbec nezišlo na um, že je v tom súvislosť." Pre mňa, ako hudobníka, je scenár k filmu trochu zavádzajúci. Je to viac vydarený film, než pomoc k pochopeniu Mozarta. Rád som si ho pozrel, ale niektoré tie odviazané, odvážne a odľahčené polohy Mozarta - „smíška" - boli pre mňa prehnané. Možno si ho idealizujem, ale film ma nijako nepriblížil k jeho hudbe. Je len vonkajšou zaujímavosťou.

Oslovili vás známe televízne relácie Leonarda Bernsteina, v ktorých z Ameriky popularizoval vážnu hudbu po celom svete?
Fandím celej popularizačnej epoche Leonarda Bernsteina, lebo on vždy a zásadne hovoril o hudbe a nie o nejakých veciach, ktoré s ňou nemajú nič spoločné. Samozrejme, keby som uvažoval o jeho slovách o hudbe v intelektuálnej polohe, tak by som mohol nájsť aj nejaké kritické momenty. Ale on oslovoval ľudí, pre ktorých to bol krok k prvotnému vzťahu k hudbe. Ja som sa s jeho reláciami zoznámil vo veku, keď človek do hudby len preniká, a veľmi ma to bavilo. Docielil obrovský efekt a krásny výsledok. Vždy je to spojené s charizmou toho človeka. Videl som veľa ďalších popularizačných relácií, ktoré boli vytvorené s rovnakou bravúrou scenára, ale nebolo to ono, lebo autori nesálali také nadšenie ako on. Je to neopakovateľné, a tento druh popularizácie rozhodne má zmysel.

Čím to je, že vo svojom mladom veku vám život priniesol prácu prevažne nad závažnými témami - ako sú zádušné omše a iné duchovné kompozície?
Je to rovnaké, akoby ste sa ma opýtali, odkiaľ sa u človeka berie schopnosť porozumieť niektorým veciam a iným nie. Mám asi určitú danosť vnímať vážnejšie témy lepšie a rýchlejšie, ale zároveň sa neodvažujem povedať, že by som dokázal ich význam spoznať bezo zvyšku. Navyše, najrôznejší ľudia s odlišnými náturami a v rôznych časoch majú akési oprávnenie predvádzať diela sakrálneho charakteru, lebo hoci sa zmocňujú rovnakej témy, každý v nej nachádza niečo iné. Mám takú povahu - rozumiem viac dielam, ktoré sú vážne mienené, ako dielam, čo sú rozmarné alebo veselé, a občas sa do nálady rozmarnejších kompozícií musím doslova nútiť.

Napriek tomu, skúste povedať, čím vás fascinuje napríklad Mozartovo Rekviem?
Viem si predstaviť, že by ma podobné skladby priťahovali aj bez toho, aby bola vyslovená téma smrti. Nie je to motivácia tohto druhu, ale vnútorná inklinácia. Existujú ľudia, čo sú premýšľavejší, a takí, čo veci berú viac na ľahkú váhu. Ja som v tej prvej polohe. Na vážnych skladbách ma nepriťahuje chmúrne a negatívne posolstvo, ale východisko z ťažkého položenia, ktoré je v nich naznačené, určitá vidina prejasnenia. A hoci práve v Mozartovom Rekviem je toho trochu menej, no predsa len je. Najkrajšie na takýchto dielach je, že sa nekončia bezvýchodiskovo a temne, že sú v nich kontrastné tóny obsiahnuté v motívoch vnútorného vyslobodenia. Je to vlastne veľmi intímna záležitosť, blízka náboženským témam, ale ja vždy prežívam pocit šťastia, že môžem manipulovať so skladbami, ktoré ponúkajú východisko z ťažkých situácií.

Mozartova Figarova svadba by vás nudila?
Rozhodne nie, ale musel by som vynaložiť väčšie úsilie, aby som sa pre ňu nadchol.

Poznáte aj iný svet okrem vážnej hudby?
Naozaj prichádzam do styku zväčša s ľuďmi, ktorí sa týmto svetom zaoberajú, no práve v rámci takzvanej vážnej hudby je plno takých, čo sú naladení sangvinicky a veselo. Sú to povahové veci. No a keď sa stýkam s ľuďmi, čo majú radi aj inú hudbu, neznamená to, že si nerozumieme.

Ste ochotný počúvať hudbu, ktorú počujeme z rádia?
Existuje určitá sféra hudby, ktorá hrá na odpočinkovú, relaxačnú, zábavnú nôtu - viem ju prijať. Keď idem v aute, počúvam z rádia žánre, ktoré nemajú nič spoločné s tým, čo robím, ale spravidla sa stáva, že po nejakom čase ma to prestane zaujímať. Pri iných žánroch, ktoré sú náročné či už v piesňach, textoch, alebo aj v hudbe samotnej, spravidla narazím na nedostatok času sústrediť sa na ne. Keď sa intenzívne zaoberám svojimi vecami, nezvládam vynakladať podobne veľké úsilie ešte niekde inde.

Je pre vás počúvanie vážnej hudby ťažká, sústredená práca?
Samozrejme, že nie len to! Aj v oblasti vážnej hudby je široká paleta náladových a výrazových polôh. Samotný termín „vážna hudba" je nakoniec veľmi nešťastný, a keď použijeme pojem „klasická", navodzuje to zas dojem dávnej histórie, čo je rovnako nepresné. Vážne témy ma okrem iného priťahujú preto, že svojou náročnosťou sú pre mňa vždy veľkou výzvou. Vedľa nich sú však veci, ktoré ich vyvažujú a zľahčujú, takže raz za čas robím aj ľahkonohý repertoár.

Na začiatku svojej kariéry ste mali 20 rokov, čo bolo len nedávno. Nestáva sa, že vám v zavedených orchestroch dávajú najavo, že ste primladý?
Veľmi zriedka. Nestáva sa to už preto, že by to asi svedčilo o nízkej úrovni ľudí, čo v tom orchestri sú, keby dávali najavo človeku, ktorý sa snaží zo všetkých síl, a nie je úplne mimo - čím nechcem povedať, že som nikdy mimo nebol, každý sa pomýli - že s ním nesúhlasia iba preto, že je mladší od ostatných.

Ľahko uveria vašej koncepcii?
Nikdy som s tým nemal ťažkosti. Musím trochu priblížiť slovo „koncepcia". Nie je to nič, čo by stavalo pred hráčov niečo, čo im nie je blízke, a ak, tak len v jednotlivostiach. Bola by to zlá koncepcia, keby skladbu, ktorá je na zvyčajnom repertoári, prevracala hore nohami. Ide skôr o hľadanie ideálneho variantu, ako to dielo uchopiť, a tiež o hľadanie harmónie medzi hráčmi. Dirigentova koncepcia by mohla byť tou najdokonalejšia na svete, ale ak ju nevie urobiť zrozumiteľnou pre hráčov, bola by k ničomu. Je to špecifický druh kompromisu. Tak ako nemôžem zo zlého hráča urobiť dobrého len preto, že plápolám nadšením pre hudbu, rovnako nemôžem očakávať, že orchester dokonale zahrá, čo som si vymyslel bez toho, aby som mu podal pomocnú ruku. Toto je približne vlastne obsah dirigentskej práce.

Témou vašej doktorandskej práce je „služba skladateľovi". Ako vnímate súčasnú vážnu hudbu? Je pre poslucháča zrozumiteľná?
Keby sa to dalo povedať takto jednoducho... Hudba má obrovské množstvo variantov. Nepochybujem o tom, že by som sa zhodol s veľkou časťou ľudí v tom, že určitá oblasť, teda tá najprogresívnejšia, sa v prvom momente svojho vzniku ocitne v polohe nezrozumiteľnosti. Napríklad aj preto, že skladatelia stratili ohľad na tých, pre koho komponujú. Oproti tomu sú tu skladby, ktoré sú veľmi prístupné, no pri nich zas nie je jasné, či je v nich obsiahnutá nejaká hodnota. Potom sú tu skladby niekde uprostred, čiže často nie priveľmi zaujímavé, a nakoniec skladby osobité, ktorých krása, dôležitosť, význam a opodstatnenie stoja na osobnosti samotného skladateľa. Preto si myslím, že je potrebné nachádzať cestu k skladateľom a chápať ich osobitý a individuálny prístup k hudbe. Snažím sa sledovať svojich vrstovníkov, alebo i starších skladateľov, a nachádzať veci, ktoré vo mne rezonujú. Ak u mňa dokážu vyvolať okúzlenie a pocit hodnoty, potom viem, že to dokážem sprostredkovať. V spojení s komponistami vidím určité východisko, lebo sa pokúšam vnímať hudbu nielen profesionálne, ale aj z tej druhej strany - ako poslucháč.

Sú však aj takí hudobníci, čo tvrdia, že sú hudbou načisto presýtení.
Pre mňa by to bol koniec sveta a s ľuďmi, čo toto tvrdia, zásadne nesúhlasím. Keby som niečo také u seba spozoroval, bol by som smutný a snažil by som sa to zmeniť, lebo moja profesia má zmysel pokiaľ ja sám budem očarený hudbou a nebudem len vykonávateľom akýchsi stereotypov.

Existuje názor, že hudba je druhý Boží jazyk. Cítite to podobne?
Keď by som na túto otázku poznal odpoveď, bol by som „za vodou", čo nikdy nebudem, lebo celý hudobný profesionálny život je o ustavičnom hľadaní, keď sa sklamanie strieda s nadšením, alebo aspoň s čiastočným uspokojením. Nemal by som však odvahu povedať, že hudba je niečo, čo okupuje celú oblasť môjho duševného života. Život sám je veľmi pestrý a ani hudba nedokáže dať človeku úplne všetko, aby bol dokonalý, harmonický, a naplnený. Sú tu ešte iné veci ako hudobné, napríklad ľudské vzťahy, alebo náboženstvo, ktoré sú rovnako dôležité. Horím pre hudbu, ale potrebujem aj to ostatné. Neodvážil by som sa preto hovoriť o Božom jazyku, aj keď je hudba druh umenia, čo dokáže sprostredkovať kontakt s tými najvyššími hodnotami. Tým, že je človek skvelým hudobníkom, jeho úloha v koncepte života ešte nie je naplnená.

Ponúkate myšlienky, ku ktorým niektorí ľudia spejú celý svoj život. Čo je podľa vás koncept života?
Samozrejme, že to neviem! Princíp života je v jeho tajomstve, rovnako ako je v tajomstve a nepredvídateľnosti aj princíp lásky. Keby som vedel, v čom je zmysel života, nemal by som už jediný dôvod tento život ďalej žiť, stal by sa z neho úplný nezmysel, alebo iba prelud. Vďaka tomu, že cez svoju prácu mám možnosť dotknúť sa veľmi hlbokých a každodennému dianiu vzdialených vecí, akoby vidím za horizont všedného života. Vidím, aké polohy je možné nachádzať, rešpektovať a vyhľadávať, alebo naopak strániť sa ich, keď sú nebezpečné. Vedomie tohto bohatstva je hybnou silou krásneho dojmu zo života. Nemám žiadny koncept, ktorý by mi hovoril, ako a čo mám robiť, ale snažím sa rešpektovať to, čo som zahliadol v doterajšej práci a v živote ako takom. A mám k tomu úctu. Je to vlastne stále spytovanie sa a pokračovanie v ceste. Nešťastník je ten, čo má na všetko odpoveď.

Pochodili ste veľkú časť Európy. Akí sú českí a slovenskí muzikanti oproti iným?
Nie som v tomto nestranný. V Čechách a rovnako na Slovensku sa mi pracuje ľahšie, lebo sa môžem dorozumieť do najmenších detailov. Dorozumiem sa aj v cudzine, ale nie v jemných výrazových polohách. Je to rôzne, ale napríklad moja posledná skúsenosť v jednom rímskom orchestri bola až desivá, čo sa týka prístupu hudobníkov k práci. Hoci boli temperamentní a pre hudbu veľmi akční, bolo obtiažne niektoré veci docieliť, lebo disciplína na skúškach je pre nich niečo odpudzujúce.

Pripomenulo vám to Felliniho film Skúška orchestra?
(Smiech.) Spomenul som si naň, ale nechcel by som všetky talianske orchestre hádzať do jedného vreca. A navyše, koncert dopadol veľmi pekne - dokonca za mnou prišiel intendant orchestra, aby som prišiel znovu, ale bolo to celkom dobrodružné. Vo Francúzsku zas vládne zvláštna láskavosť a srdečnosť. Francúzi sú veľmi noblesní, čo sa týka komunikácie, ale aj u nich cítim určitú uvoľnenosť v dodržiavaní termínov a prípravy. V Nemecku je to iné, nehovoriac o anglických orchestroch, ktoré sú už na prvej skúške dokonale pripravené. Treba ich však často motivovať k emocionálnej polohe.

Pochádzate z rodiny architekta. Nie sú vaši rodičia prekvapení, ako výnimočne sa vám darí práve v hudbe?
Nebolo to z ničoho nič. Moje vlohy sa prejavili už v detstve a zaoberať hudbou som sa nikdy neprestal. Sú radi, že sa mi darí. Asi je pre nich prekvapením, že to vzalo taký ten rázny rozmer, ale ja cítim, že keď sa vydarí koncert, na ktorý prídu, majú veľkú radosť.

Aké plány má s vami váš pedagóg - svetoznámy dirigent Jiří Bělohlávek?
Skôr by ste sa ma mali opýtať, aké plány mám s ním ja! (Smiech.)

Tak aké?
Chcel by som, aby ma neprestal sledovať jastrabím zrakom a aby mi vždy hovoril, čo si myslí o tom, čo robím. Je to stále ťažšie zorganizovať, aby sme sa vôbec stretli, lebo sa obaja motáme po svete. Ale vždy, keď je to len trochu možné, pýtam sa na jeho názor. Rád ho vidím na svojom koncerte, lebo mi presne povie, čo si myslí. Je dôležité, aby ste mali okolo seba ľudí, čo vám povedia, aké to bolo krásne, ale rovnako dôležité je, aby ste mali okolo seba aj takých, čo vám dajú kritiku do tela. Nikto nie je dosť silný, aby sa sám ustrážil. Je šťastím, ak stretnete takého človeka.

Po čom ako začínajúci dirigent túžite do budúcnosti?
Nemám konkrétnu túžbu, ktorá by sa týkala vysnívaného orchestra, skladby, sály. Moje túžby sú všeobecnejšie. Ide mi o to, aby práca, ktorú robím, mala stále stúpajúcu tendenciu. Aby orchestre, s ktorými spolupracujem, mali pocit, že to, čo pre nich robím, je prínosom a nie realizovaním vlastných sklonov, prianí a ega. Aby ich kvalita išla hore, čo je prianie každého šéfa. Aby sa mi darilo skĺbiť dohromady osobný život a pracovný tak, aby jeden druhému neprekážali, ale naopak - aby sa obohacovali.

Ste mladý muž. Rozumejú vám mladé dievčatá, keď hovoríte o hudbe?
Myslíte dievčatá v orchestri? (Smiech.) Dôležité je, že moje dievča, ktoré nie je hudobníčkou, mi rozumie dokonale, lebo hudbu má veľmi rada. A s inými dievčatami sa predsa dá zhovárať o všeličom inom. A ak by sme predsa len debatovali o hudbe, som v nej doma, takže azda na túto tému zo mňa vždy vypadne niečo zaujímavé, alebo minimálne rozumné.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ