miestach zostali len trosky. Bolo to tak aj v slovenských školách. Spýtali sme sa slovenských pedagógov, žiakov i rodičov, či sa od pádu komunizmu naše školstvo zmenilo.
WANDA ČIČVÁKOVÁ, predsedníčka rady Odborového zväzu školstva, Košice: „Niečo sa zmenilo k horšiemu, niečo k lepšiemu. Práca učiteľa je nedostatočne ohodnotená – spoločensky i finančne, rozhodne nie tak, ako sme si to predstavovali. Deti dnes prichádzajú do školy lepšie vybavené, majú doma počítače, internet a učiteľ by mal s nimi držať krok. Ale jeho finančná situácia je zlá, nemá na to, aby sa zaradil do tej istej pozície ako jeho žiaci. Nemôže stáť na tom mieste v spoločnosti, ktoré mu náleží. A školy sú väčšinou schátrané a nedostatočne vybavené.
Badať aj pozitívny posun – zmizla diktatúra jednej politickej strany. A ľudia sú dnes lepšie informovaní o svojich právach a povinnostiach voči zamestnávateľovi. Čo však stále veľmi chýba, je koncepcia školstva.“
ZUZANA OSTRÁ, matka dvoch školopovinných detí, Bratislava: „Keď položím svojim deťom otázku Čo nové v škole?, nemám pocit, že sa škola veľmi zmenila. Akoby som počúvala seba spred dvadsiatichpiatich rokov: učitelia dávajú neférové písomky s nezrozumiteľnými otázkami, prísne hodnotia ‘takmer úplne správne‘ odpovede a podobne. I keď ma to mrzí (kvôli deťom, ale aj kvôli škole), musím s deťmi niekedy súhlasiť. Najhoršie je, že učenie ich vôbec nebaví, školu považujú za otravnú povinnosť. Nevedia sa dočkať, kedy z nej odídu a zamestnajú sa ako predavači, revízori, prípadne smetiari. Nechcem, aby boli moje deti perfektné vo všetkých predmetoch. Dúfala som však, že sa aspoň do niečoho zavŕtajú so záujmom, a tak sa ich snažím aj vychovávať. Niekedy mám však pocit, že škola túto moju snahu vôbec nepodporuje – skôr naopak.“
ANNA LUPTÁKOVÁ, vychovávateľka v školskej družine, Banská Bystrica: „U nás sa toho veľa nezmenilo. Školy majú nové osnovy, ale v družine je taký istý program ako predtým. Plat sa nám síce dosť zvýšil, ale takisto sa zvýšili ceny. Na budúci rok pôjdem do dôchodku a už teraz sa bojím, či budem mať dosť peňazí.“
ŽOFIA NAGYOVÁ, učiteľka základnej školy, Kolárovo: „Túžba po zmene bola veľká, ale mnohí si ju predstavovali bezbolestne. Väčšina učiteľov prijala najmä formálne znaky nových trendov a len menšia časť bola ochotná pracovať na sebe. Ani dnes učitelia, ktorým záleží na kvalite práce a jasnej koncepcii, nezískali väčšiu pozornosť, finančnú podporu a uznanie.“
ALICA KOCZIANOVÁ, bývalá riaditeľka slovenského gymnázia, Komárno: „Je dobré, že škola sa stala apolitickým subjektom, zbavila sa mnohých nezmyselných povinností. Školy už môžu rozhodovať o svojom celkovom zameraní aj o zameraní jednotlivých tried. Na gymnáziách sa rozšírila škála voliteľných predmetov a tak sa žiak môže dôkladne pripraviť na ďalšie štúdium.
Niektoré zmeny nesplnili naše predstavy. Deti dnes majú väčšie možnosti učiť sa cudzie jazyky, ale kvalifikovaných učiteľov je nedostatok. Návrat ku klasickým gymnáziám, ktorý mal akcelerovať vývoj talentovaných detí, nevyšiel, koncepcia nebola dostatočne premyslená. Zatiaľ sa veľmi nezmenila ani úroveň absolventov vysokých škôl. Jednoznačne zlé je časté striedanie koncepcií, to zabrzdilo rozvoj školstva.“
EVA SLÁVIKOVÁ, študentka histórie na Filozofickej fakulte UK: „Výborné je, že sme získali viac možností učiť sa cudzie jazyky a prišli sem aj zahraniční lektori. A kto chce a ovláda jazyk, môže ísť študovať aj do zahraničia. Za posledných desať rokov odišlo zo školstva mnoho kvalifikovaných učiteľov, ostávajú len nadšenci a tí slabší, klesá úroveň vyučovania. Na mnohých stredných školách dnes učia dokonca vysokoškoláci, to je dosť veľká bieda. Určite sa však zlepšil obsah vyučovaných predmetov, neučíme sa už tak tendenčne, máme možnosť prečítať si kvalitnú literatúru a získať rôzne pohľady na históriu, i keď základná vysokoškolská literatúra je ešte z dôb socializmu.“
IVAN TUREK, vysokoškolský profesor, Bratislava: „Myslím si, že príčina problémov spočíva v riadení. O výbere riadiacich pracovníkov nerozhodujú odborné a morálne predpoklady ani skúsenosti, ale stranícka príslušnosť, vernosť a kamarátstvo. Školstvo nemá od roku 1990 koncepciu rozvoja, hoci vypracovaných ich bolo niekoľko. Žiadna sa nezačala realizovať, nová vládna garnitúra vždy zastavila reformu tej predošlej. Najboľavejším problémom sú financie, menej peňazí na vzdelávanie mladej generácie vydáva zo štátov OECD iba Grécko a Turecko. Finančné zabezpečenie škôl nepokrýva ani prevádzkové náklady, nie sú peniaze na učebné pomôcky, údržbu budov, na vedu a výskum ani na primerané platy učiteľov. Závažné nedostatky sú v učebných programoch. Značná časť mládeže ihneď po opustení školy rozširuje rady nezamestnaných. Naznačuje to, že škola je o niečom inom ako život. Ak uvážime, že sa zatiaľ nepodarilo presadiť princíp konkurencie medzi školami, že kvalitu práce v školách nikto nezisťuje, že motivácia učiteľov (najmä finančná) je veľmi nízka, že školstvo je v katastrofálnej finančnej situácii a navyše je od roku 1990 zle riadené, môžeme konštatovať krízový stav nášho školstva.“
MICHAL STRELEC, študent gymnázia, Bratislava: „Ja mám školu rád – najmä cez prázdniny. Ale teraz naozaj: škola je dobrá vec, keď jej nie je priveľa.“
MONIKA GÁLIKOVÁ
