Slovenský fotograf Miro Švolík sa v rámci Mesiaca fotografie predstavuje súbornou výstavou prác V rámci Mesiaca fotografie sa predstavuje zatiaľ najucelenejšou výstavou svojich snímok z rokov 1984 - 2004 MIRO ŠVOLÍK. Je inštalovaná v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy do 18. decembra a rozdelená do troch kapitol. Každá predstavuje fotografický vývoj v danom životnom období umelca. Ukazuje "cestu do stredu" od rozprávkových živých obrazov tvorených z ľudských postavičiek cez vtipné archetypálne fotografické montáže prírody a živočíchov až po koláže skúmajúce ľudské telo. Súčasťou vernisáže bolo aj predstavenie monografie Cesta do stredu, ktorá mapuje všetky vývojové fázy jeho tvorby.

Vaše fotografie sú potešiteľnou zmesou humoru a poézie. Čo je pre vás vo fotografickej optike z týchto dvoch prístupov dôležitejšie?

Poézia aj humor sú pre mňa rovnako dôležité. Obe zložky sa doplňujú a umocňujú jedna druhú. Zveličenie vo fotografii je ako korenie života.

Skúste niečo dopovedať k názvom svojich fotografií: Hľadám svoju vlastnú tvár.

Myslím, že tým, že som dokončil a vydal knihu a urobil súhrnnú výstavu v Pálffyho paláci, svoju tvár som po šestnástich rokoch našiel. Vždy sa snažím nastaviť svoju krajšiu polovicu tváre.

Moja známa cesta do neznáma.

To malo zašifrovane znamenať, že život je otáznik.

Fotíme to, čo nás baví.

To už tak muži majú, keď fotografujú ženy a opačne.

Porovnajte Švolíka foto-technika a Švolíka básnika. Ako sa to dá zlúčiť?

Tým, že som vyštudoval FAMU, techniku ovládam bravúrne - tak ako málokto. Na podobnej úrovni je napríklad Tóno Stano, Rudo Prekop, Jan Reich a iní. Čo sa týka poézie, to nie je úplne moja zásluha. Svoju úlohu tu hrajú rôzne vplyvy vesmíru, energií, podvedomia atď. Majstrovské fotky vzniknú, keď sa podarí zlúčiť dokonalú techniku s poéziou. To sa podarí raz za čas.

Vo fotografiách riešite aj problematiku vzdialenosti medzi ľuďmi a jej preklenutia. Je túžba po harmónii súčasťou vašej "fotofilozofie"?

Presne tak.

Rodinný album je tak trochu melancholickým, intímnym obrazom vzťahov medzi mužom a ženou. Jedno telo, jedna duša - veríte tomu?

Verím tomu, že počas života, v tisícich stretnutiach rôznych ľudí, na pohlaví až tak nezáleží, sa môže vyskytnúť vzťah, keď dôjde k jednote myšlienok, činov a záujmov a nastane krásny pocit, ktorý sa dá vyjadriť ako 'jedno telo - jedna duša.' Vždy je to taký malý zázrak.

Úplne iných je deväť fotografií cyklu Otvory a diery. Šošovkové otvory sú zaostrené na telesné detaily ženského tela - kvetiny slasti. Symetrické "mandaly" ženských pohlavných orgánov vzbudzujú v ľuďoch často rozpaky. Je to ešte potreba nejakého hľadania?

Dievčatá a ženy, ktoré ja poznám a ktoré mali potrebu sa k týmto fotografiám vyjadriť, vždy reagovali veľmi pozitívne a nadšene a v mojej práci ma povzbudzovali. Myslím, že skúmanie telesnosti v tomto smere je nekonečné. A hľadanie tak isto.

Presahy vašich fotografií do obrazov Modiglianiho, Picassa či Muncha sú takmer nepostrehnuteľné a predsa po odtajnení ide o veľmi silné akty. Sú hravé, vtipné, ironické aj snové zároveň a nie sú polopatistické. Je to pre vás hranica, za ktorú by ste už nešli?

Myslím, že hranica v umení neexistuje. Sám som veľmi zvedavý, kam až sa vo svojej budúcej umeleckej tvorbe dostanem.

Miro Švolík (1960) študoval na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu, v roku 1987 absolvoval FAMU v Prahe s generáciou "novej" slovenskej vlny. V 80. rokoch vytvoril snímky, na ktorých z vtáčej perspektívy zachytil siluety ľudských tiel, poskladané do rôznych obrazcov. V posledných rokoch sa venuje vytváraniu fotografických montáží, snímky dotvára dolepovaním alebo dokresľovaním objektov, spája ľudské telo s krajinou, ponúka priehľady do skrytých vrstiev fotografovaného objektu. Jeho práce sú zastúpené v zbierkach svetových múzeí a galérií, je držiteľom ceny International Center of Photography v New Yorku. Vo vydavateľstve FOTOFO v spolupráci s Argo mu tento rok vyšla kniha pod názvom Cesta do stredu. FOTO - ČTK