Ivan Ljubičič bol kľúčom, podlahou i prvým poschodím chorvátskych tenistov na ceste za historickým triumfom v Davisovom pohári. Krajšie poďakovanie mu po poslednom fiftíne trojdňovej finálovej drámy so Slovenskom nehrajúci kapitán Niki Pilič už nemohol vystrúhať. Nemať Ljubičiča, Chorvátsko by šalátovú misu určite nezískalo. Nič na tom nemení skutočnosť, že o rozhodujúci bod sa zaslúžil Mario Ančič. "Keď máte v tíme takého hráča, nadštandardne sa zlepšuje aj ostatok tímu," tvrdil Pilič.

Striebornú Davisovu trofej si 66-ročný kapitán poťažkal v rukách už po štvrtý raz, ale premiérovo v chorvátskom tíme. Trikrát mu podobnú radosť dožičili Nemci a najmä Boris Becker, ktorý bol na sklonku osemdesiatych rokov v národných farbách rovnako suverénny ako v tejto sezóne Ljubičič. "Bez podobného lídra sa víťazstva len ťažko dočkáte," pragmaticky konštatoval.

"S nemeckými triumfmi sa však to bratislavské nedá vôbec porovnávať. Teraz som vyhral so svojimi chlapcami, pre svoj národ," vysvetľoval dojatý Pilič. Keď pred piatimi rokmi začínal prácu s chorvátskym daviscupovým tímom a hral tretiu ligu (2. skupina euroafrickej zóny) s Pobrežím Slonoviny, nemohol tušiť, že sa raz dočká takej slávy. "Jediné, čo som vedel, že na také dno v tenise určite nepatríme. Hovoriť o celkovom triumfe nám ani nenapadlo," spomínal.

Pilič verí, že prvé víťazstvo jeho tímu naštartuje v krajine tenisovú eufóriu. "Mohlo by to pritiahnuť ešte viac detí." Smelé predfinálové reči Gorana Ivaniševiča o črtajúcej sa nadvláde chorvátskeho tímu v Davisovom pohári nemusia byť táraním do vetra. Ljubičič má 26 rokov, Ančič len 21. A Chorváti, ktorých je ešte o pol milióna menej než Slovákov, aj v Bratislave potvrdili, že majú prirodzený talent na loptové hry. Veď už stihli oslavovať hádzanársky titul majstra sveta, futbalový bronz z MS 1998 a získať medaily v basketbale, volejbale i vodnom póle. "Je to i tým, že v národnom drese odovzdávame vždy maximum. Bojujeme jeden za druhého," tvrdí Pilič.

Ljubičiča dlho nemrzelo, že mu Hrbatý prekazil možnosť prekonať dvadsaťdva rokov starý rekord Johna McEnroea (vyhrať všetkých 12 zápasov DC v jednom ročníku). "Podstatné je, že to Ančič zvládol a pohár zostal pre nás. Mňa rekordy až tak neberú. Som ten najšťastnejší porazený na svete," priznal. Keď pred štyrmi rokmi vyhral Ivaniševič Wimbledon, plakalo celé Chorvátsko a Ivan si do vrecka strčil Goranovu fotografiu s víťaznou trofejou. Teraz si fanúšikovia možno vystrihnú jeho portrét.

Ljubičič dúfa, že triumf v Davis cupe jeho život príliš nezmení. "Som s ním veľmi spokojný. Netúžim meniť nič. Mne stačí, že sme svojim krajanom prichystali takú radosť a že sa naše výsledky naveky zapíšu do análov," tvrdí deviaty najlepší hráč sveta. V eufórii a po objatiach s novinármi v útrobách Národného tenisového centra na chvíľu aj zabudol na zablokovaný krk, ktorý ho trápil v nedeľňajšom dueli s Hrbatý.

Mario Ančič robil v rodnom Splite pred deviatimi rokmi v súboji s Austráliou (1:4) Goranovi Ivaniševičovi zberača loptičiek. V nedeľu práve na ňom ležala ťarcha rozhodujúceho bodu (Ivaniševič ho povzbudzoval z lavičky). Za normálnych okolností by rozdiel 143. miest v rebríčku (Ančič 22., Mertiňák 165.) mal byť na kurte jasne badateľný, no enormný tlak na oboch aktérov trochu zamiešal karty.

"Ak Mario nevyhrá, trofej si nezaslúžime," tvrdil v priebehu prvého setu Ljubičič, no Ančič to také jednoduché nemal. Mertiňák bojoval o každý fiftín a trápil veľkého favorita. "Vedel som, že budem hrdina alebo porazený a to mi dlho zväzovalo ruky. Zbytočne som zahodil viac brejkbalov. Mertiňák hral veľmi dobre. Vydarený tajbrejk prvého setu ma upokojil, no kameň zo srdca mi spadol až po premenenom mečbale," prezradil bronzový medailista zo štvorhry z vlaňajšej olympiády. V Aténach s Ljubičičom prehrali jediný duel. S neskoršími víťazmi - Čilanmi Gonzalezom a Massúom. V Davis cupe zvládli v tomto roku všetky štyri. Aj preto sa tešia z trofeje Chorváti, a nie Slováci.