Vanessa Redgrave má hereckých cien už naozaj dosť. Na bratislavskom filmovom festivale dostala ďalšiu, za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii.

Dnes má šesťdesiatosem rokov, ale ešte stále aktívne filmuje. Lebo film je pre ňu skvelou príležitosťou, ako zviditeľniť a šíriť svoje ideály. Angažuje sa v boji za ľudské práve a vyjadruje sa skoro ku každému politickému či vojnovému konfliktu. Jej názory sú pritom neraz radikálne ľavicové a miestami sa blížia k patetickým vyhláseniam. Druhá vec je, že aj pri nich pôsobí rovnako presvedčivo a uvoľnene, ako keď s úsmevom rozpráva o svojej dlhej hereckej kariére.

Spolu so svojím bratom Corinom založila pred rokom Stranu mieru a rozvoja. Na otázku SME, či jej ciele nie sú príliš ambiciózne, odpovedala: "Chceme dosiahnuť, aby sa dodržiavala všeobecná deklarácia o ľudských právach. Veď tí, či ju kedysi navrhli, s veľkým zanietením sa snažili odstrániť terorizmus, genocídu, okupácie, mučenie. Som občiankou tohto sveta, veľvyslankyňou UNICEF a za splnenie cieľov deklarácie som ochotná položiť aj vlastný život."

Redgrave začala pátrať po osudoch a histórii krajín, keď sa v roku 1956 dozvedela o situácii v Maďarsku. Vtedy bola študentkou a jej hlavným cieľom ešte bolo, aby sa dostala do londýnskeho divadla: "Nemohla som však len tak zostať v škole a baviť sa o Shakespearovi alebo Čechovovi, tak som sa pustila do spolupráce s utečeneckým táborom v Londýne. Odvtedy som robila, čo som mohla. Začala som cestovať, pomáhať Matke Tereze, v Kosove som bola skôr, ako sa tam rozpútal masaker. Mnohým mojim priateľom podrezali hrdlá."

V súťaži bratislavského festivalu je film Horúčka tiež aktivisticky, idealisticky a ľavicovo ladený. Okrem neho je pre Redgrave dôležitý aj dokument o rusko-čečenskom konflikte Hlasy z disentu. Oba filmy nakrútil jej syn Carlo Nero, ona ich produkovala.

Pre Vanessu Redgrave bol vždy dôležitý príbeh filmu a charakter hrdinky, ktorú mala hrať. Producenti a režiséri za ňou preto radšej chodili s rolami na mieru. Pred štyrmi rokmi si ju do filmu Prísaha vybral Sean Penn, ktorý sa tiež spoločensky angažuje, hoci trochu iným spôsobom. Redgrave hovorí, že v tomto prípade bol aj príbeh (inšpirovaný Durrenmattovou poviedkou) druhoradý: "Človeka nemusíte ani vidieť, ani počuť cez telefón, aby ste vedeli, že je vašou spriaznenou dušou. Stačí, že vidíte a poznáte jeho dielo. Bola som nadšená, že budem robiť so Seanom Pennom, je to skvelý herec i režisér, obdivujem spôsob, akým pomáha ľuďom. Ale ešte viac som sa tešila z toho, že budem hrať s Jackom Nicholsonom."

Keď rozpráva o svojej vlastnej hereckej práci, nezdá sa jej, že by mala ešte niečo špeciálne komentovať. Popri divadelnej cene Tony, televíznych cenách Emmy, dvojnásobnom ocenení na festivale v Cannes či dvoch Zlatých glóbusoch je pozoruhodných aj jej šesť nominácií na Oscara. Dostala len jedného (za film Julia z roku 1977), ale dnes, po rokoch, jej to už neprekáža. "Spravila som dobrú robotu," hovorí.

Autor: MILADA ČECHOVÁ, KRISTÍNA KÚDELOVÁ