FOTO
Sáru som dostal v pražskej krčme U starých hadrů jedného pochmúrneho marcového večera roku 2000. Mala vtedy pár týždňov a upozorňovali ma, že nemá papiere ani na hlavu, ani na auto. To ma trochu odradilo, pretože sám nemám vodičák, no napokon som po desiatich fernetoch dospel k názoru, že sa uvidí. Ráno som sa zobudil doma a Sára ležala vedľa mňa.
Hneď na druhý deň mi zdrhla. S prekvapením som zistil, že by ma mrzelo, keby som o ňu prišiel. Našiel som ju po niekoľkých hodinách vo štvrti Vinohrady, ako žobre pred Delvitou od bezdomovcov kura. Bol to prvý Sárin útek a odvtedy ich podniká asi desať ročne. U anglických setrov to je povahová črta, preto nosí na krku namiesto psej známky moje telefónne číslo.
Žil som vtedy sám, a tak som brával Sáru do práce, aby nebola doma sama. Netrvalo dlho a v týždenníku Spy som pre ňu zaviedol rubriku, v ktorej odpovedala na otázky čitateľov.
V redakcii sa ľahko zabývala, kradla redaktorom papuče, ktoré roznášala po miestnosti podľa záhadného kľúča, pripomínalo to trochu nejakú stolnú hru. Keď ju to omrzelo, začala podnikať výpravy po celej firme, ktorá doteraz sídli v bývalej tlačiarni, má päť poschodí a rôzne tajné schodiská.
Myslím, že v budove sa nikto nevyzná lepšie ako ona. Ľahko sa naučila otvárať dvere výskokom na kľučku, otvárať šuplíky, neskôr zvládla aj prístupvé kódy. Zjavovala sa úplne nečakane na nečakaných miestach a ja som ju upodozrieval, že prechádza cez stenu. Vytvorila si akúsi trasu, ktorej kľúčovými bodmi boli miesta, kde dostane nažrať od starších dám, ktoré už mali odrastené deti. Žerie úplne všetko okrem tataráka, na ktorý šteká.
Sára rýchlo stlstla a zlenivela, tak už ani nikde nechodila, pretože tie panie začali chodiť za ňou. Vtedy som sa už naštval a pokúsil som sa to zatrhnúť. Obliekol som Sáru do trička a na krk jej zavesil ceduľku: NEKŔMIŤ, SOM TLSTÁ. Nebol to však dobrý krok, pretože som na seba zoslal hnev celej firmy, akože trápim psíkov.
Pokúšal som sa s tým nespravodlivým obvinením bojovať. Raz ma rozboleli zuby tak, že som takmer omdlieval od bolesti. Povedal som to kolegom, a dozvedel som sa, že som simulant, ale že Sárinka trochu kríva, pretože je asi hladná. A tak som pochopil, že pes prerástol svojho pána. Navyše, ľudia ju už spoznávali aj na ulici podľa fotky, ktorú mala v časopise. Vzdal som to a zmieril som sa s tým, že budem navždy druhý.
Sára, potvora, má skvelo zvládnutú prácu s labkou a vie rozkošne nakláňať hlavičku. Bravúrne ovláda beh na mieste. Keď ju zavolám obvyklým povelom: "Sáro, pocem tady hop!" rozbehne sa priamo ku mne, ale pritom sa vlastne nehýbe z miesta.
Okrem žobrania sú jej najobľúbenejšou zábavou veveričky. Niekoľkokrát za nimi vyliezla na strom, ale keď je kmeň príliš kolmý, trpezlivo pri ňom sedí a hypnotizuje korunu. Keď mi odbehne v parku, viem, kde ju nájdem - na basketbalovom ihrisku, okolo ktorého rastú vysoké gaštany. Sedí pod košom, akoby čakala na prihrávku, a čumí na strom.
Práve dnes ideme so Sárou za jedným psím krásavcom, ktorý jej, dúfam, urobí šteniatka. Sára si to rozhodne zaslúži, ale ja sa budem musieť zmieriť s tým, že nebudem druhý, ale tretí, štvrtý prípadne desiaty. Keď šteniatka trochu povyrastú, zapriahnem ich do vozíka a nechám sa nimi voziť do práce.
Mám ju veľmi rád.
