Koľajisko Klubu železničných modelárov umiestnené vo vagóne má rozmery 8 x 1,2 metra. Takáto "krajinka" je dnes finančne veľmi náročná, ale existujú aj koľajiská virtuálne, ktoré možno postaviť v počítači, napríklad Eisenbahn.exe EC (EEEC) či Microsoft Train Simulator.
Vlaky a vláčiky lákajú chlapcov v každom veku. Modelové železnice však zďaleka nie sú doménou detí. V bratislavskom Múzeu dopravy je na koľaji odstavený starý vozeň a v ňom je nádherná "krajinka", koľajisko s rozmermi 8 x 1,2 metra. Mierka je 1:120, takže tento svet by mal v skutočnosti rozmery 960 x 144 metrov. Keďže ide o krajinu "zhustenú", zmestili sa sem tri stanice, jedna železničná zastávka, tunel a všeličo iné. Priamo v nevykúrenom vozni sa stretávam s dvoma spolustvoriteľmi tohto sveta - Petrom Kapuczom a Ing. Richardom Halfarom.
"Železničné modelárstvo je jediné modelárstvo, ktoré zobrazuje prírodu aj celé okolie," hovorí predseda rady Združenia železničných modelárov Slovenska Peter Kapucza. "Ostatní modelári modelujú len lietadlá, autá či lode. My tvoríme celú krajinu." Niektorí modelári sa zameriavajú na stavbu vozidiel lokomotív či vozňov, niektorí sa špecializujú na stavbu budov. Sú špecialisti, ktorí sa zaoberajú elektronikou a ovládacími systémami. Aj koľajisko vo vozni, ktorý úspešne jazdí po výstavách po celom Slovensku aj v zahraničí, je tímová práca.
Vozeň samotný má zaujímavú históriu. Je poštový, vyrobili ho v roku 1937. Klub modelárov ho má prepožičaný od roku 1988, vtedy ho doslova vytiahli z buriny a zrekonštruovali. Prvú verziu koľajiska prvýkrát vystavovali už v lete 1989, pri príležitosti 150. výročia železníc.
Peter Kapucza je živnostník, navrhuje a tvorí interiéry. Pôvodne bol železničiarom - elektromechanikom lokomotív. Skončil v poprevratových rokoch, takže na železnici už nenašiel uplatnenie, podobne ako mnohí z jeho spolužiakov. Ing. Richard Halfar vo fachu zostal, je technikom železničnej dopravy. Vlakmi sa zaoberá od troch rokov, prešiel cez drevený, plechový a umelohmotný vláčik, až skončil žilinskú Vysokú školu dopravnú. "Takáto záľuba je diagnóza," tvrdia svorne. "Rodina musí mať pre to pochopenie a trpezlivosť. My hovoríme, že naše rodiny to už vzdali."
Budhisti tvrdia, že aj cesta je cieľom. Keď sme si v detskom veku stavali komplikované hrady z piesku, bola ich tvorba potešením, výsledok už menej.
Čo je väčšia rozkoš pre železničného modelára? Tvorba koľajiska alebo jeho uvedenie? Peter Kapucza tvrdí, že ako pre koho. Jeho osobne viac baví tvorba. Z výsledku už majú väčšiu radosť návštevníci expozície.
Koľajisko obsahuje makety autentických budov Hlavnej stanice, vajnorskej stanice a stanice v Devínskej Novej Vsi. Je tu aj zastávka Železná studienka, Červený most a tunel. Zaujímavosťou bratislavského tunela je inak to, že má na jednej strane gotické portály a na druhej strane mladšie, oblé portály. Staničná budova má pôvodné priečelie z roku 1965. Na budove sa skvie nápis "Modelári všetkých krajín, spojte sa" (originálny transparent "Proletári všetkých krajín..." na budove naozaj svojho času visel).
Koľajisko vznikalo v čase, keď boli ešte medzi Rakúskom a Slovenskom ostnaté drôty. Z tohto obdobia zostal varovný pozostatok - pohraničiarska strážna veža. Ale je tu aj vinohrad, kde sa vraj pestuje rulandské, lebo to je najlepšie biele víno.
Dnes je už podobné koľajisko drahá záľuba a jeho prevádzka nie je ani zďaleka krytá zo vstupného a sponzorských darov.
Technika ide dopredu. Vo svete vraj existujú krajinky, kde naozaj jazdia autíčka na elektromagnetické ovládanie.
Múzeum dopravy je vhodným miestom na takúto atrakciu, je to prvá parostrojná stanica v Bratislave. Sem prišiel 20. augusta 1848 z Viedne s veľkou slávou prvý vlak, ťahaný parným rušňom Bihár. Zvyšok dostavali neskôr. V rámci rekonštrukcie Predstaničného námestia hrozí, že novú časť zrúcajú, pretože tu má stáť nákupná galéria.
Železničná anketa
Známych ľudí sme sa spýtali, aký majú vzťah k vlakom.
Andrej Bán, fotograf a reportér
Vlaky? Tie mám v génoch, znamenajú pre mňa ikonu "starých dobrých čias". Viaže sa k nim však aj jedna smutná udalosť v našej rodine. Môj pradedo bol rušňovodičom slávnej Čiernohronskej úzkorozchodnej lesnej železničky v Čiernom Balogu. Keď vypuklo SNP, zastrelili ho Nemci za to, že prevážal partizánov. Strýko mi raz vravel, že partizáni najskôr začali ostošesť páliť na nemeckú hliadku, keď však videli, že tí sú v presile, zutekali cez Hron. Potom Nemci pradeda spoločne s kuričom Deziderom Švecom vytiahli z lokomotívy a na námestí v Hronci zastrelili. Zvláštne, o 45 rokov neskôr som s kamarátmi pomáhal pri obnove tejto železničky, pretože Štátne lesy ju chceli zlikvidovať. Ako vidieť, boj sa ani dnes ešte nekončí.
Michal Šeršeň, astronóm
Vlak bol pre mňa v detstve čímsi rovnako exotickým ako zaoceánsky parník. Malá dedinka, kde som sa narodil a vyrastal, patrila k okresu Svidník, a ten bol vo vtedajšom Československu jediným okresom, ktorý železnica obišla. Z jednotriedky pri otvorenom okne bolo v lete cez kopce na kilometre počuť pískanie lokomotívy, lenže to už bol okres humenský. Prvýkrát som cestoval vlakom vo svojich azda desiatich rokoch, s otcom na hody k strýkovi do Sukova pri Radvani nad Laborcom.
Vtedy som prepadol vášni k vláčikom a tá ma drží dodnes. Neverím, že je na Slovensku kúsok trate, ktorým som ešte vlakom necestoval. Mojím častým spolucestujúcim je môj syn. Ten svoju železnocestovateľskú kariéru začal ako výpravca električiek. Prvú vypravil v Bratislave na Záhradníckej ulici keď mal tri roky, s placačkou z drevenej varechy. Dnes má jedenásť a odvtedy sme spolu porátali mnoho pražcov na koľajach.
Je málo takých príjemných pocitov nostalgie, ako keď objavíte v starej knihe zo študentských čias malý kartónový cestovný lístok, aké sa kedysi vydávali. Majú svoju zvláštnu vôňu, tak ako staré vagóny v osobákoch, tzv. dobytčáky, staničné krčmičky či decht na koľajniciach. Takých vôní je čoraz menej a mne bude ľúto, keď sa vytratia dočista.
Dušan Taragel, spisovateľ
Vlaky mám z celej masovej dopravy najradšej a keby som mohol, hneď si jeden celý vlak kúpim. Síce neviem, čo by som s ním robil, ale určite by som mal príjemný pocit z toho, že som majiteľom celého vlaku - od lokomotívy cez poštový a reštauračný vozeň až po vagóny. Vlak by mi stál pred domom a susedia by závideli. Nuž tak. Tiež mám rád vlakové zvuky - rýchlo idúci vlak, pískanie vlaku a rozbiehanie vlaku. A železničné stanice? Do tých som úplne zamilovaný. Keby som mohol, hneď si nejakú zoberiem za ženu.
Šina a Daniel Salontay, hudobníci (skupina Dlhé Diely / Longital)
Cestu na koncert vlakom len veľmi neradi meníme za iný druh dopravy. Cesta vlakom je ako rozhodnutie, ktoré sa nedá zvrátiť, zastaviť alebo dodatočne zmeniť. Vlak má svoj smer. Pokiaľ je cestovanie pohodlné, je to, akoby nám niekto daroval čas. Proste ideme, dívame sa z okna a zanechávame za sebou krajinu a s ňou aj všetko, čo nám chodí v hlave. Na koncert tak prídeme s vyčistenou mysľou. Z pohľadu hudobníka je cestovanie vlakom aj hudobným zážitkom: vlak žije a má svoj rytmus, prechody cez výhybky sú hotové breakbeatové loopy a na nedávnej šnúre na východnom a strednom Slovensku sa nám podarilo vypočuť úžasný polyrytmický set vo vagóne s vytlčenými ložiskami. Polyrytmus znamená, že dva rôzne rytmy znejúce súčasne vytvárajú tretí, povznášajúci rytmus - na tom je založená africká a aj naša hudba. Samozrejme, sme si tento zvuk nahrali a použjeme ho na nasledujúcej platni. Ešte niečím bolo naše jesenné turné zaujímavé: záverečný koncert sme hrali v klube "Stanica" v Žiline. Predstavte si, že na železničnej stanici Žilina nasadnete na motoráčik č. OS3812 smer Rajec a po štyroch minútach jazdy industriálnym predmestím tohto budúceho slovenského Detroitu vystúpite priamo v klube Stanica. Ako vo sne - kto neuvidí, neuverí. Budovu železničnej stanice Žilina-Zariečie totiž renovuje združenie Truc Sphérique a pri zachovaní jej železničnej prevádzky tam už funguje klub, galéria, výtvarný ateliér a kaviareň. Je to miesto, kde sa schádzajú vnímaví ľudia, a preto sa tam stále a radi vraciame. Väčšina osadenstva klubu sú dobrovoľníci, tvoriví ľudia z rôznych krajín, ktorí sa medzi sebou dohovárajú po slovensky! Ak chcete vidieť, čo ste ešte nevideli, klub má web www.stanica.sk. Na cestu vlakom OS3815 a minuloročný koncert skupiny Dlhé Diely máme krásnu spomienku v podobe videoklipu vytvoreného priamo ľuďmi z klubu na www.slnkorecords.sk, oddelenie "Live (mp3,video)". Po zhliadnutí tohto klipu sme dostali pozvánku koncertovať v prestížnom Londýnskom klube Cargo. Tam sme museli letieť, bohužiaľ. Už aby sme opäť počuli z ampliónu: Vlak hneď odíde!
Peter Kapucza a Richard Halfar nad svojím dielom.
Na modeli dobre vidieť, ako funguje točňa v rušňovom depe.
