Group 2005). Lebo veď už aj Krátky slovník slovenského jazyka uvádza pri tomto slovíčku, že je to len zastarávajúci výraz pre číslovku a nezmieňuje sa o jeho prenesenom význame, v akom ho použil Földvári. Že totiž znamená aj výprask, teda päťadvadsať na zadok. Samozrejme, ani jeden z tých dvadsiatich piatich karikaturistov, o ktorých Földvári píše, si nič také nezaslúži, to si autor na ich konto iba zavtipkoval.
Földvári usilovne doháňa to, čo mu ako prohibitnému autorovi po celé roky zakazovali, a výsledkom jeho naakumulovanej energie je aj kniha, kde objavuje viac-menej neviditeľný svet slovenskej karikatúry. Neviditeľný preto, že doménou tohto žánru býva obyčajne denná tlač, periodiká, ktorých obsah každým novým číslom nenávratne mizne a potom záleží iba na pamäťovej spoľahlivosti čitateľa, či si meno príslušného karikaturistu zafixuje.
Ktorých karikaturistov si vybral? Sú tu ročníky 1921 až 1960, teda zväčša jeho súčasníci, ktorých osobne poznal, či pozná, veď istý čas pracoval v oblasti printových médií (Kultúrny život, Mladá tvorba). Navyše, sám písal humoristické a satirické prózy a karikatúra je dodnes jednou z jeho hlavných záujmových oblastí, pozná aj jej dejiny, naše i svetové, takže o predmete sa vyjadruje kvalifikovane a čo je dôležitejšie, nemanifestovanou vášňou, ktorú spoznať v precíznosti a vtipnosti charakteristík.
Každému z tých dvadsiatich piatich miniprofilov, počnúc najznámejšími i najslávnešími menami ako Viktor Kubal a Marián Vanek a končiac doteraz málo známymi ako Jan Tomaschoff alebo Oľga Pazerini, venuje Földvári rovnaký priestor textový i obrazový. Každý portrét má svoju štruktúru, ktorá je z prípadu na prípad iná, lebo autor chce vyjadriť neopakovateľnú individualitu tvorcu. Zhodne však uvádza u všetkých roky narodenia, časopisy, v ktorých karikaturista publikoval, a ďalšie umelecké činnosti (napríklad u Kubala alebo Popoviča film), no podstata je vo výstižnej definícii autorského štýlu.
Tak je pre neho Kubal "portrétista okamihu", "vynálezca svojrázneho vizuálneho rýchlopisu" a tvorca "zmaterializovanej slovnej hračky", Dušan Polakovič sa zasa "s diabolskou iróniou zavŕtava pod kožu a ako rozbuška uvoľňuje reťazovú reakciu". A ďalšie pasentné metafory a obrazy využíva aj pri ostatných karikaturistoch.
Földvári má na tento druh humoru a satiry vyhranený názor: napríklad prvoplánovú politickú karikatúru odmieta vôbec, tvrdiac, že "ak je voľná karikatúra elegantný šerm kordom, tu sa skôr úmornými údermi rozdrobuje hlušina". Hovorí z neho skúsenosť, veď v päťdesiatych rokoch zažil, ako sa hrubozrnno-brutálnou politickou satirou diskreditoval aj taký nadaný umelec, akým bol Wiliam Weisskopf.
Vo Földváriho antológii všelikto chýba, povedzme Ľubomír Kellenberger či Alexander Richter. Ale ani on si nezaslúži päťadvadsať; má pripravený už druhý zväzok, záleží teda iba na sponzoroch, kedy ho dostaneme do rúk. Pravdaže, zväzok, nie Földváriho.
