V ruinách Grozného, 1996. FOTO - WWW.JAMESNACHTWEY.COM
, vojnového fotografa, ktorý sa pri pohľade na nevysloviteľné hrôzy nie vždy prinútil stlačiť spúšť. Namiesto toho odkladal fotoaparát, aby pomohol. Napríklad vtedy, keď počas nepokojov v Juhoafrickej republike postrelili jeho kolegu novinára. Nachtwey ho, na rozdiel od ostatných fotografov a kameramanov, pomáhal zachraňovať uprostred paľby.
V rámci bratislavského Mesiaca fotografie sa Nachtwey predstavuje výstavou v Dome umenia.
Kto je James Nachtwey?
Aký človek berie na seba dobrovoľne bolesť iných a neodstrašuje ho nebezpečenstvo? Idealista? Hrdina? Pre akého človeka sa môže stať dennodenným chlebom fotografovanie vojnového utrpenia? Odpoveďou je možno spôsob, akým to robí. Aj tá najdrásajúcejšia snímka má v sebe súcit, ticho a premýšľavú inteligenciu, blízkosť a odstup zároveň. Tajomstvo ľudskosti je na pozadí takmer surrealistických scén prítomné tak mocne, že každé slovo by bolo navyše, no žiadna snímka pritom nemôže byť vynechaná.
"Zarábam snáď na utrpení iných ľudí? Som upír s fotoaparátom?" pýtal sa Nachtwey sám seba, keď zblízka nasnímal tvár zúfalo trpiacej ženy v Kosove, pochovávajúcej syna. Je to dilema citlivého človeka, ktorý zároveň cíti povinnosť čo najvernejšie zachytiť otrasnú, neľudskú skutočnosť.
Dvadsať rokov vojny
Fotografie Jamesa Nachtweya mapujú ozbrojené konflikty už dvadsať rokov. To samotné je faktom, dostatočne vypovedajúcim o svete 20. a 21. storočia. Z iného pohľadu by sme sa mohli pýtať, či najslávnejší vojnový fotograf za ten čas vo svojej citlivosti neotupel. Nie. Dokazuje to účinok jeho snímok. Po počiatočnom šoku sa dostaví katarzia a túžba žiť život inak. Nachtwey pomáha uvedomiť si holú skutočnosť, vidieť, čo sa skutočne deje, a hľadať východisko.
Jeho vynikajúci technický štýl stále zostáva len formou, ktorá je plná emocionálnej sily. Tá sa z jeho fotografií od roku 1981, keď prvýkrát zaznamenával vojnový konflikt v Severnom Írsku a hladovku IRA, nevytratila.
Džentlmen a osamelý vlk
Napriek svojej odvahe a "ostrieľanosti" pôsobí Nachtwey aj v nebezpečenstve života ako džentlmen a osamelý vlk zároveň. Biela košeľa a upravený vzhľad boli dlho terčom posmechu kolegov, ale len kým si nezískal ich rešpekt odvahou - prežil viacero vážnych zranení a infekcií - a skvelou prácou.
"Vojny tu vždy boli a vždy budú. Sú späté s celou civilizáciou. Fotografi ukazujú, aká je to hrozná vec. Snáď si to uvedomí veľa ľudí, keď vidí utrpenie na vlastné oči. Prebudí sa v nich ich ľudstvo. To ma motivuje pri práci," povedal Nachtwey novinárom presne pred dvadsiatimi rokmi, keď nastupoval do agentúry Magnum.
Jeho zaznamenávanie zla je zároveň bojom proti nemu. Necíti sa byť hyenou ani svätcom. A priznáva, že o hrôzach, ktoré ho niekde čakajú, sa mu často zdá už vopred. Pritom sa zmieruje s faktom, že novinárov, zvlášť fotoreportérov, nemajú v obľube ani civilisti, ale ani jedna bojujúca strana. Ak sú objektívni, nastavujú nemilosrdné zrkadlo krutostiam páchaným na oboch stranách. To sa Nachtweyových fotografií týka v prvom rade. "Chcem povedať celému svetu, čo za šialenosti sa vo vojne dejú," hovorí ten, ktorého tri slová svojho času obleteli svet: Plačem, ale fotografujem.
