rozmýšľať, aby raz mohli napísať scenáre pre zatiaľ nenakrútené slovenské filmy. To, že vie, ako na to, keď sa pošťastí skvelý režisér a potrebné prostriedky, dokázal svojimi scenármi k filmom Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ a Krajinka. S Kufrom na sny si občas vykračuje Pešo do neba, hoci sa niekedy cíti ako Vták na jednej nohe. Spisovateľ Dušan Dušek.

Čo získa človek, alebo čo mu to dáva, keď pri čítaní zabúda na okolitý svet?
Je to jeden z najčistejších spôsobov slasti. Pociťujem ho od svojich detských čias. Ja si to už ani nepamätám, ale mama mi hovorila, že som čítaval v kúpeľni sediac na práčke s opretými nohami o vaňu. Pre čítanie som bol ochotný zabudnúť naozaj na všetko. Raboval som knižky z maminej knižnice jednu po druhej - ponoriť sa do nich mi spôsobovalo až fyzický pôžitok. Žiaľ, s vekom ani intenzita tohto prežívania už nie je taká silná, ale občas sa vracia. Minulý týždeň som napríklad prečítal dva americké romány - Jerzyho Kosinského Schôdzka naslepo od Jerzyho Kosinského a Ľudská škvrna od Philipa Rotha.

Prečo práve Kosinského?
Je to môj obľúbený spisovateľ. Schôdzka naslepo je veľmi zvláštna kniha, pri ktorej som znovu chvíľami pociťoval zázrak z čítania. Kosinski je fascinujúci autor, ktorý vykresľuje veľmi zvláštne, pravdepodobne - nepravdepodobné príbehy, akési segmenty konkrétnych eroticko-hororových prvkov a situácií, čo sa letmo dotýkajú obyčajného života, ale ústia do znepokojivých vyznení v ohrození ľudského života. Keď som sa potom dozvedel, že zomrel tak, že si dal igelitové vrecko na hlavu a zadusil sa vo vani, zrazu som túto jeho náladu v texte veľmi intenzívne pocítil.

A Ľudská škvrna?
Philip Roth prináša podobný druh literatúry ako John Updike. Obaja píšu tak vynikajúco, až mi to v jednej chvíli začne prekážať. Všetko je perfektné, bez chyby, ale keď sa kniha volá Ľudská škvrna, mám pocit, že by tam nejaká chyba mala byť, lebo ľudské je to, čo tie chyby má. Ide o precízne vybudovaný príbeh, kde je zachytená politická a spoločenská situácia, osud konkrétnych ľudí s celou ich minulosťou, až človek žasne, čo všetko môže spisovateľ obsiahnuť v jednom románe. Pričom on má takýchto kníh asi dvadsať. Radšej dávam prednosť niečomu, čo nebude tak precízne napísané, ale z čoho zrazu vypadne niečo také, čo ma prekvapí nejakou presnou obyčajnosťou. Ich technická brilantnosť akoby prevyšovala obyčajný ľudský príbeh. Ale na druhej strane sa im nečudujem. Keď to niekto takto dobre vie, prečo by nám to, kurnik šopa, všetkým neukázal?! Asi to bude iba moja závisť, čo tu teraz hovorím! (Smiech.)

Závidím vám, že si môžete za jeden týždeň prečítať dva hrubé romány...
Nie vždy mám na to silu a príležitosť, ale teraz dobíjam batériu.

Hľadáte inšpiráciu?
Nie, nikdy som na inšpiráciu z kníh neveril. Mňa motivujú všelijaké drobné poznámky a príhody zo života. Ak aj nejaká inšpirácia jestvuje, dostaví sa, keď nad niečím viac-menej stále rozmýšľate, a vtedy odrazu príde okamih osvietenia a niečo vám celkom nečakane zíde na um. Mám to v hlave - či už nejakú situáciu, dialóg, scénku, alebo motív, a rovnako, akoby ste mali v ústach príjemnú chuť z dobrého jabĺčka, a odhryznete si znovu, zachutí vám ešte viac a odrazu si poviete - ahá! Zrazu sa ten smer zalomí, a poviete si - takto to bude! Nebolo by to bez rozmýšľania, ale keď je vám zrazu ponúknuté riešenie, vždy je to akýsi dar.

Ako je to vlastne s pamäťou spisovateľa, keď dokážete ako na počkanie vykresliť svoje detstvo a situácie s mladším bratom tak plasticky, ako ste to urobili nedávno v poviedke Zima na ruky?
Keď sa odrazu stretnú lokalita, situácia a konkrétny človek, zrodí sa zdroj, ktorý začne ako magnet priťahovať niečo, čo už je niekde pozabudnuté, čo sa už akoby stratilo. Verím, že keď si spomenieme na mŕtveho človeka, tak on na tú chvíľu ožíva. Aj preto ľudia na vidieku žijú dlhšie, lebo sa tam častejšie dostanú do spomienok. Žijú bližšie a lepšie sa poznajú, neumierajú tak rýchlo, ako je to v mestách, aj keď sú už v hrobe. Často prídu do reči - pamätáš sa, ako sme boli s tým a tým? Spomienky sú proste živá voda.

Týka sa to len tých, čo už navždy odišli?
Mám rád jednu príhodu, ktorú som zažil s Martinom Šulíkom. Raz sme išli spolu na Malinné Brdo nad Ružomberkom a oproti sa blížil človek, ktorého som hneď spoznal, napriek tomu, že som ho už najmenej štyridsať rokov nevidel. Hovorím Martinovi: „To je Kamas z Piešťan." A Martin vraví: „To by som aj ja mohol povedať, že je to Ferko z Malužinej!" Keď sa k nám priblížil, oslovil som ho. Ten muž sa na lesnej ceste až vydesil, ale naozaj to bol cyklistický pretekár Kamas, ktorého som si pamätal, ako jazdil okolo námestia v Piešťanoch. Martin tomu nechcel veriť, a vlastne ani ja - niečo zázračné je v tej pamäti, čo človeka zrazu osvieti.

Nevšimla som si, že by ste si niekedy robili poznámky, a pritom vaše texty sú plné replík zo živej reči. Kedy si ich zapisujete?
Prídem domov a zapíšem si ich na staré obálky, alebo iné kúsky papiera. V tej chvíli nepredpokladám, že to na niečo použijem. Teší ma, že som začul niečo, o čom viem, že je to pekné spojenie dvoch slov, na ktoré sám nie som schopný prísť. Len nedávno napríklad vyšiel nový slovenský výber poviedok Isaaka Babela v preklade Jána Štrassera, z čoho sa úprimne radujem. Niektoré jeho poviedky som čítal aj päť alebo desaťkrát. Neprestáva ma očarúvať a nadchýnať, ako vie Babel použiť nečakané a veľmi presné prídavné meno, až zalapám po dychu a pýtam sa - ako na to prišiel? Ján Štrasser mi rozprával zaujímavú príhodu, na ktorú natrafil pri čítaní materiálov o tomto ruskom spisovateľovi. Raz ktosi stretol Isaaka Babela, ktorý niesol tučný fascikel svojho rukopisu, čo vyzeral ako hrubý román. Ukázalo sa však, že tam mal 22 verzií jednej poviedky. Takže Babel vôbec nepísal nejako jednoducho, hoci to tak pôsobí. Možno aj preto je tak málo toho, čo napísal, ale je to geniálne.

Stane sa vám, že nájdete vlastné poznámky a nemôžete si spomenúť, čo ste mali pôvodne na mysli?
Netrápim sa tým, lebo niektoré záznamy fungujú bez ohľadu na to, či im rozumiem. Navyše, robím si toľko poznámok, že je viac-menej zaručené, že polovička z nich sú somariny.

Vyžaduje zapisovanie poznámok a prepisovanie textu veľkú sebadisciplínu?
Je to už zvyk. Naučil som sa to od režiséra Dušana Hanáka, ktorý bol povestný tým, že mal vždy po ruke nejaký starý karisblok, a keď sme napríklad sedeli v krčme, mal ho na kolenách pod stolom a napriek riziku, že môžeme niečo utŕžiť - zapisoval, ako sa ľudia zhovárajú. Pre film je ešte dôležitejšie než pre prózu zachytiť jedinečné spojenia, ako vyjdú z ľudských úst. Je to nezameniteľné, stále to má jagavý cveng. Vďaka nemu som zistil, že aj ja mám kopu všelijakých spomienok, ktorých cenu som dovtedy nepoznal.

Takže ste sa naučili archivovať svoje postrehu až po Ružových snoch?
Presne tak. Keď sme už mali hrubú kostru príbehu, Dušan Hanák vzal svoje kalendáre, čítal z nich zapísané hlášky, tie sme potom preosievali a vkladali hlavným postavám do úst. Takto sa dostali do filmu mnohé vety, ktorým Dušan jednoducho nedovolil, aby zmizli niekde vo vzduchu. Práca s Dušanom bola pre mňa poučná aj tým, že nikdy nepodcenil ani jediný detail, čo je podstatné, lebo všetko je napokon vecou detailov. Tie rozhodujú o tom, či niečo zaiskrí, alebo nie. A bolo to aj obdobie, keď som bol úplne očarený filmom, navyše, poháňala ma dychtivosť, ktorú spätne považujem za jeden z najdôležitejších hnacích motorov našej práce.

Ako ste vnímali veľký úspech filmu Ja milujem, ty miluješ, ktorý prišiel až po 10 rokoch zákazu premietania?
Žičil som ho najmä Dušanovi, ktorý za jeho réžiu získal cenu na filmovom festivale v Berlíne. Za hlavnú cenu som však považoval, že sa film, napriek všetkému, napokon dostal k ľuďom. Nemuseli ho ani chváliť, dôležité bolo, že s ním mohli a chceli komunikovať. A úplne prvou cenou je, ak človek dokáže dotiahnuť do konca, čo začal, že neutiekol a nevzdal sa.

Vôbec ste nevnímali slávu?
Vnímal. Zacítil som ju raz v čistiarni šatstva, kde mi pani, čo ma obsluhovala, pri zapísaní môjho mena a adresy, povedala: „To mi niečo hovorí - Dušek, Šulík, Krajinka. Ja to sledujem, aj slovenské knižky čítam. Vy píšete, však?" Cítil som sa poctený. A potom mi dala kartičku na 20-percentnú zľavu pre stálych zákazníkov. Prišiel som domov a pyšne som svojej žene oznámil: „Máš slávneho muža!"

Neznevažujete trochu fakt, že ste už aj v učebniciach?
Teším sa, že ma ľudia čítajú, ale táto príhoda bola naozaj o rýdzej sláve!

Nie je azda rýdza sláva, keď prídete na besedu medzi mladých ľudí, ktorí vaše prózy poznajú a diskutujú o nich?
Keď prídete na strednú školu, kde ste maturitnou otázkou, neostáva vám nič iné, ako povedať tým deťom: „Nehnevajte sa, že sa to musíte učiť!" Pred mesiacom som však bol na literárnom festivale v Žiline, kde som navštívil aj jedno gymnázium, a naozaj to bolo výborné. Až sa mi do očí tlačili slzy dojatia, samoľúbosti - aký záujem mali študenti. Dokonca som im prečítal jednu krátku poviedku, ktorú vopred vybrali, hoci to nerobievam rád. Mám problém už s tým, keď moje texty čítajú v rádiu.

Prečo?
William Faulkner hovoril, že neskladá hudbu, ktorú považoval za najdokonalejší prostriedok na vyjadrenie emócií, lebo má rád ticho, aby doň mohol ukladať napísané slová. Pre mňa by bol hádam najzaujímavejší spôsob čítania konkrétneho čitateľa, no ten mi, možno našťastie, ostane utajený. Každý má vlastnú rýchlosť čítania a vlastnú mieru predstavivosti - a to sa priam tvorivo premieta do textu, čo si čítame sami pre seba a potichu.

Vždy ste patrili medzi vášnivých nákupcov kníh. Stále to platí?
Moje nakupovanie kníh je choroba, z ktorej sa už neviem dostať. Keď človek zájde do kníhkupectva iba sa očami popásť na obálkach kníh, a odrazu sa pristihne, ako stojí na ulici a drží v rukách knižku, ktorú si ani nechcel príliš kúpiť, je to drogová závislosť. Rád by som sa toho už zbavil, nemám kam ukladať ďalšie knihy, ale zistil som, že je to nevyliečiteľné. Minimálne tretinu kníh, ktoré mám, som nikdy neprečítal a pravdepodobne ani neprečítam, napriek tomu som si ich kúpil... Samozrejme, že dnes si už toľko knižiek nekupujem, voľakedy som si ich za sto korún kúpil tri-štyri, ba aj päť, bolo to oveľa jednoduchšie.

Čítajú podobne ako vy aj vaši študenti?
My sme mali na prečítanie menšieho množstva dobrých kníh oveľa viac času, ako majú dnešní mladí ľudia. Nemôžem očakávať od svojich študentov, že budú čítať všetky dobré dostupné knihy, lebo to by museli čítať prakticky všetko, čo dnes vychádza... Pre nás bolo päť dobrých filmov do roka a nejakých desať-dvadsať knižiek jedinými oknami do sveta. Keď som čítal americký román, mohol som sa počas obracania strán v tej Amerike potulovať. Ale načo by dnes mladý človek obracal strany v knihe, keď sa môže zbaliť a ísť do USA na tri mesiace a vidieť všetko na vlastné oči?

Podľa vás sčítanosť dokáže nahradiť vlastná skúsenosť?
Určite. Možno v nejakej estetickej kategórii to neplatí, umelecké dielo vás očarí iným videním sveta, ale osobná skúsenosť je nenahraditeľná, najdôležitejšie je niečo zažiť. Keď som v aute prešiel krížom cez Ameriku päťtisíc kilometrov a nakoniec som dorazil do San Francisca, ovanul ma vzduch Kerouacovej knihy. Nestretol som tam už žiadneho bítnika, ale ešte stále tam bola tá obloha, čo bola nad nimi v časoch, o ktorých som iba čítal.

Nepomáha čítanie jemnejšie a hlbšie interpretovať svet?
Azda áno, ale skôr si myslím, že nás orientuje. Skúsenosť je prvoradá pre čokoľvek ďalšie, čo chce človek robiť. Aj keby chcel písať. Mne je akosi bližšie to, keď spisovateľ cez niečo prešiel, a potom mi o tom podáva správu.

Je pre vás dôležité poznať osobný príbeh spisovateľa?
To nie, azda len nejaká zaujímavosť. Ale so samotným čítaním je to u mňa tak, že keď naozaj čítam, tak už nerobím nič iné. Ráno si sadnem ku knihe a opájam sa tou slasťou až do večera. Raz sa mi dostal do rúk pekný rozhovor s Henry Millerom, ktorý na otázku, koľko ešte číta, odpovedal: „Ja už som si svoje odčítal v mladosti, teraz čítam oveľa menej - najviac štyri alebo päť kníh za týždeň." To ma nadchlo, ale v týchto rozmeroch sa naozaj nepohybujem. Je to však čosi zázračné, keď si to človek môže dožičiť. Keď zrazu máte čas a po ruke je dobrá kniha. Keď vidím niekoho čítať Márquezových Sto rokov samoty, závidím mu, že to ešte nemá prečítané, a ja už to mám za sebou... Navyše, poznám väčších čitateľov, než som ja, napríklad básnik Štefan Strážay, pre ktorého bolo normálne po víkende povedať: „ Znovu som si prečítal Annu Kareninovú." To „znovu" ma fascinovalo. Ja som máloktoré knihy čítal viackrát.

Ku ktorým sa predsa len vraciate?
Napríklad k Babelovej poviedke Di Grasso... Alebo k pasáži Marka Twaina, kde Tom Sawyer vyznáva lásku Becky Thatcherovej. Tú som schopný čítať znovu a znovu, a zakaždým ma nadchne, ako Tom nakreslil chlapa, ktorý sa podobá na presýpacie hodiny, aby ju očaril. Alebo keď simuloval, že je chorý, a aby oklamal tetu Polly, že užíva liek Všehoj, kŕmil ním kocúra. Najprv sa ho spýtal, či si naozaj ten liek dá, a keď mu kocúr prikývol, že si ho veľmi žiada, Tom mu dožičil pol fľaše, načo kocúr urobil vo vzduchu vrtuľu a vyskočil von z okna tak, že pováľal všetky muškáty tety Polly. Keď oprašujem prach v knižnici a vidím tam Toma Sawyera, vytiahnem knižku z police, nalistujem si tú pasáž a už sa znovu smejem. To je tá dobrá chuť z dobrého čítania!

Kedysi ste aj vy písali knihy pre deti...
Už ma to opustilo, už na to nemám. Pokiaľ som ich písal pred tridsiatimi rokmi, keď moje detstvo nebolo až také vzdialené od detstva vtedajších detí, išlo to. Dnes je ten interval oveľa väčší, vystačil by mi akurát na nejakú staromilskú sentimentálnu poviedku, ale nevedel by som ju napísať jazykom dnešných detí, ktoré by ma hneď odhalili, že sa im neviem prihovoriť. Ale o detstve som písať neprestal, objavuje sa u mňa v mnohých prózach, lebo jeho definícia je ľahká - raj, čo v tomto živote máme, je práve detstvo. Sú chvíle, keď si napríklad spomeniem, akú eufóriu som prežíval zo svetla v piešťanskom kúpeľnom parku. Viem si presne vybaviť, ako idem na bicykli a vnímam, ako je tam nádherne. Dodatočne si uvedomujem, aké som mal šťastie, že som sa hýbal v nádhernom prostredí kúpeľného mesta, ktoré je neporovnateľné s tým, čo vidí dieťa, keď musí ísť po ulici v Petržalke. Ono má takisto svoj zázračný svet a svoju zázračnú dušičku, ale to okolie je šedivé a drsné...

Peter Zajac svojho času charakterizoval slovenskú literatúru 90. rokov ako ospalú, stojatú, dokonca sterilnú. Zmenilo sa odvtedy niečo, ako to vidíte?
Nikdy mi nebolo jasné, čo to je slovenská literatúra. Dodnes je to pre mňa len akési pomocné označenie. Vždy to boli v mojom chápaní konkrétni spisovatelia a ich konkrétne knihy. Samozrejme, že jestvuje slovenská literatúra, lebo je napísaná v slovenskom jazyku, a viem, že Vincent Šikula alebo Rudolf Sloboda sú spisovatelia, ktorí náhodou písali po slovensky, lebo tu žili. A ich najlepšie diela sú iste dobré aj preto, že sú slovenské, lebo platí poučka, že iba lokálne sa môže stať univerzálnym. Keby však panoval väčší záujem o menšinové literatúry, tak sú to spisovatelia európskeho formátu. Z mojej čitateľskej skúsenosti o tom absolútne niet pochýb. Ide len o jazykovú bariéru. A či niečo stagnuje - to nie je kritérium vhodné pre umenie, ale pre ekonomiku. Človek v každom čase s potešením nájde knihu, ktorá ho osloví. A keď je dobrá jedna kniha, tak je dobrá aj celá literatúra. V každej národnej literatúre, s ktorou som čitateľsky komunikoval, sa niekto našiel. Kde sa len vrtnete, vždy nájdete nejakého spisovateľa, ktorý vás nadchne, naladí vám srdce a hlas... čo je parafráza názvu knihy poviedok od Irwina Shawa. A napokon kríza, to je aj šanca na niečo nové. Staré sa skončilo a začína dozrievať niečo ďalšie.

Český spisovateľ Jáchym Topol raz povedal, že len málokto vie, aká ťažká fyzická práca je dokončiť román, lebo človek píše celým telom. Preto ste doteraz žiadny nenapísali?
Verím mu. Málokto zas vie i to, že som všetky svoje poviedkové knižky začal pôvodne písať ako romány. (Smiech.) Zakaždým sa mi to však nejako rozdrobilo, aj keď som to mal všetko jasne vymyslené. Z Náprstku, ktorý mal byť tiež románový príbeh, nakoniec ostala 40-stranová novela. Z ďalšej románovej témy som napísal dvojstranovú poviedku, ako keď idete po ulici a poviete si: „No, ale nám dnes napršalo!" Alebo len momentku o tete, ktorá v lete chodila v kožuchu z koníka, čo mal plešiny. Je to asi otázka dĺžky ľudského dychu. Každý máme nejaký vnútorný rytmus. Nedovolil by som sa porovnávať, ale ani Čechov nenapísal žiadny román, hoci možno chcel. Ale čo na tom záleží? Je to ako v atletike - niekto behá šprinty na sto až štyristo metrov, to sú básnici, osemstovkári sú krátki poviedkari, beh na 10 km je novela a maratónci sú románopisci. Všetci rovnako pekne utekajú, niečo sa im podarí a občas zabehnú aj svetové rekordy. Navyše, téma, ktorú si vyberiete, si vždy nájde vlastné šaty aj číslo veľkosti.

Prečo teraz vychádza v reedícii práve Náprstok?
Dostal som možnosť, aby som veci, ktoré vyšli v dvoch alebo v troch knihách s témou historiek starého Záhoria, mohol zjednotiť v jednej. Teraz je to uzavreté. A možno o to viac, že v poslednej poviedke skoro všetci jej protagonisti zomrú.

Podľa princípu, že v každej poriadnej knihe musí byť narodenie, láska a smrť?
Ernest Hemingway hovoril, že jediným poctivým zakončením príbehu je smrť hlavného hrdinu. Mám však radšej stav, aký opisujem v poviedke Milosrdný čas - jej názov som si kedysi vypýtal od Ruda Slobodu, keď som sa len preto vybral za ním do Devínskej Novej Vsi. Pre mňa je milosrdný čas taký, v ktorom sa neumiera, v ktorom všetci žijú.

Taký je aj váš film Krajinka...
Aj tam sme sa o to pokúsili. V takomto čase idú hodinky raz dopredu, raz dozadu, ako si kto želá. Tam sa nezomiera.

Ste záhorácky lokálpatriot?
Nenarodil som sa na Záhorí, ale považujem sa za lokálpatriota záhoráckeho humoru.

Nesúťažíte v tomto so Štefanom Moravčíkom?
Moravčík je lokálpatriot záhoráckeho jazyka, v tom je úplne skvelý, na to zďaleka nemám. Ja si však viac ako brilantnosť slov a viet vychutnávam humorné situácie, ktoré sú schopní Záhoráci vyprodukovať a primerane vyjadriť. Hlavne ich spôsob podpichovania, ktorý je vždy vítaný, očakávaný a navyše generuje ďalšie variácie. Pre nich je tento spôsob komunikácie prirodzený, oceňujú ho. Ty niečo povieš, ten druhý má už lepší tromf, ale ty máš ešte jeden, a všetci sa z neho potešia. A ja najväčšmi. A možno aj najvďačnejšie. Hneď si z toho niečo ukradnem.

Nezdá sa vám, že sa humor z bežnej komunikácie začína akosi vytrácať?
Veľmi sa vytráca, dokonca sa takmer prestávajú rozprávať vtipy. Málo sa stretávame a akosi nevládzeme rozveseliť jeden druhého.

Mladí ľudia sa to snažia nahradiť cez SMS správy...
Toto neviem posúdiť, lebo nemám a nechcem mať mobilný telefón. Prirodzene, je to moja beznádejná skostnatenosť, no práve z nej mám zase skalopevnú istotu, že ma nikto nepreruší uprostred milého a vľúdneho rozhovoru naživo. Ten sa často vyrovná aj tej najlepšej literatúre. A to mi zatiaľ naozaj stojí zato, aby som ten mobil nemal.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ