ne stopercentný zásah," hovorí francúzsky kritik Jean Claude Lemagny o snímkach litovského fotografa Aleksandrasa Macijauskasa (1938). Jeho výber z tvorby v rámci Mesiaca fotografie predstavuje Dom umenia na Námestí SNP v Bratislave.

Macijauskas patrí medzi najvýznamnejších žijúcich fotografov. Nie je fotografom krásna - jeho čiernobiele snímky šokujú, no pozdvihujú a inšpirujú zároveň. Knihu Veterinárna klinika mu dokonca odmietli predávať, lebo ju pokladali za priveľmi brutálnu. Je plná obrázkov brániacich sa zvieracích pacientov všetkých druhov, spútaných na operačných stoloch, v kalužiach krvi, so smrteľným strachom v očiach.

"Hoci sú tie obrázky smutné, demonštrujú chuť žiť," povedal počas svojej návštevy v Bratislave pre SME Macijauskas. Pre mnohých je práve tento cyklus abecedou humanizmu - pre tých, ktorí mu rozumejú správne, dodáva autor. Podľa neho aj ľudia prežívajú len vďaka bolesti, ktorú prežívame pri narodení aj pri smrti.

Spoluzakladateľ Litovského zväzu fotografov a zakladateľ Galérie fotografie v Kaunase, ktorý pripravil desiatky individuálnych a kolektívnych výstav, sa vo svojskom videní obyčajných situácií nevyhol ani aktom. No ako sám hovorí, nie sú to akty v pravom zmysle slova. Na to je v nich priveľa irónie.

"Sú to skôr anekdoty. Klasické poňatie aktov nie je pre mňa také zaujímavé," tvrdí. Na snímkach mu jednoduchí, starí ľudia, ktorí sa chcú páčiť, ukazujú svoje telo v každodenných pózach - chlpaté bruchá, visiace prsia. Fotograf vysvetľuje: "Umelecké dielo, tak ako človek, musí zahrnúť všetko - od škaredého slova až po subtílnu poznámku."

Efekt ešte zdôrazňuje širokouhlý objektív, ktorý Macijauskas tak rád a často využíva. Vďaka nemu monumentálne detaily cyklu Trhy vťahujú diváka do deja a ešte viac ho približujú tomu, čo sa počas cvaknutia spúšte pred fotografom odohrávalo.