Jedna z posledných návštevníčok niekdajších luxusných komnát nadobudla už mumifikovanú podobu. FOTO - AUTOR
miliónov korún.
Exteriér. Čo nezničil čas, zničili ľudia. Strecha je v dezolátnom stave, okná vytrhané.
Minulosť a budúcnosť
Renesančno-barokový kaštieľ v Nevericiach má smutnú minulosť a nejasnú budúcnosť. Obrovská diera v streche, ktorú bez námahy vidieť z cesty na ťahu Bratislava - Banská Bystrica, vystihuje jeho skazu.
Prvá správa o pamiatke je z roku 1639, kaštieľ postavila zrejme rodina Törökovcov. Jeho neskoršími pánmi boli grófi, palatíni či podžupani. V roku 1943 sa kaštieľ dostal do dražby a časť kúpili aj prarodičia pána Karlíka. „Na prízemí sú meter hrubé obvodové múry, dolu sú prekrásne klenbové pivnice. Pamätám si, že keď sme sem prišli, boli ešte zapečatené dvere,“ zaspomínal na detstvo starý pán. Dedinčania vedia, že z kaštieľa vedie niekoľko stoviek metrov dlhá podzemná chodba do menšej kúrie, ktorú dávnejšie zbúrali.
Okresný národný výbor pred päťdesiatimi rokmi kaštieľ vyvlastnil a majiteľom ponúkol finančnú náhradu, no nie všetci ju prijali. Rozpŕchli sa po dedine a nemo sledovali, ako to ide s ich bývalým obydlím dolu vodou. Niekoľko rokov tam bolo učňovské stredisko Bratislavských inštalačných závodov, potom desať rokov internátna osobitná škola a prechodne aj sklad nábytku. V roku 1974 zacvakol zámok a až v osemdesiatych rokoch sa začalo uvažovať o oprave. Občas sa ozval hlas - zbúrať!
„Do Neveríc sme prišli na jeseň 1986. Strecha bola deravá, prikrývali sme ju vyradenými kamiónovými plachtami. Na jar sme rozbehli záchranné práce,“ spomína si František Kolář, vtedajší aktivita Základnej organizácie Slovenského zväzu ochrany prírody a krajiny Neverice. V tom čase mal kaštieľ zostatkovú hodnotu 808-tisíc korún aj s plotmi a dvoma studňami.
Získať podporu OV KSS - šarmom
Skupina nadšencov mala šľachetnú myšlienku, chodili po regióne a zachraňovali chátrajúce pamiatky. V dedinách čistili jarky, strihali kríky a zarobené peniaze vrážali do obnovy. Tu sa im podarilo zohnať lacnejšie fošne, inde zadarmo škridlu. „Ale v Nevericiach to bolo inak ako v ostatných dedinách. Stále sme mali pocit, že niektorým ľuďom záleží na tom, aby pamiatka spadla,“ hovorí Kolář.
Stovky hodín dobrovoľníckej práce však pomaly prinášali ovocie. Skupinu ochranárov, ktorá bola neskôr podhubím nežnej revolúcie v Nitre, vtedy viedol výtvarník František Guldan. Do stratégie obnovy z októbra 1987 pripísal okrem mnohých praktických návrhov aj bizarnú vetičku: „Získať podporu OV KSS (ako inak, než šarmom?).“
Plány boli veľkolepé - v suteréne otvoriť reštauráciu, na prvom poschodí galériu a v podkroví ubytovanie. „Na pozemku kaštieľa rátame s letnou otvorenou scénou s víkendovými programami, záhradnou reštauráciou, parčíkom s modernými sochami,“ plánoval vtedy Guldan. Čo čas nezničil, sú azda len spomienky detí, ktoré tu tri roky trávili letné tábory.
Prišiel akt spravodlivosti, reštitúcia. Vyvlastnené rodiny sa dali dokopy a súd prebehol v ich prospech. Ochranári sa zbalili, odišli a s nimi aj záujem o zachovanie. Nasledovala druhá vlna rabovačky, uchránené neboli ani okná a parkety. Pred pár rokmi sa nad západnou časťou zborila strecha a v zime boli zasnežené aj voľakedajšie luxusné komnaty.
Tunajší krčia plecami a tvrdia, že kupca niet. A peniaze na obnovu nemajú. Kaštieľ im doslova letí na hlavu.
JURAJ GERBERY
