Chvála klasickej literatúry

Budem dnes chváliť literatúru, ktorej zvykneme hovoriť klasická. Keď povieme klasická literatúra, znie to podobne, ako keď povieme vážna hudba. Cítime, že obe pomenovania sú nepresné, a predsa sme nevymysleli nič výstižnejšieho. Napokon, dôležitejšie je, že vieme, čo máme na mysli. Pri slovách "klasická literatúra" máme pred sebou predstavu kvalitnej, hodnotnej, hlbokej, možno občas náročnej, ale vždy dobre napísanej knihy, ktorá prešla konkurzom storočí (niekedy dokonca tisícročí).

Klasické knihy všetci poznajú - a málokto ich číta. Kým sa ich nechytí film a neponúkne nám filmové zostrihané znenie. Potom si povieme, veď tá Sága rodu Forsythovcov alebo Adam Šangala sú vlastne celkom zaujímavé príbehy, ktoré obstoja ešte aj dnes.

Diela klasikov k nám roky prichádzali v stále nových a nových šatoch nových vydaní a edícií. Niektorí zberatelia sa zamerali dokonca iba na ten ich zovňajšok a tak majú iks vydaní Vojny a mieru alebo Posledného mohykána. Minulý režim nás štedro (pravda, treba povedať, že veľmi výberovo) zásoboval klasikou z rôznych období. Možno preto, že ju nepovažoval za nebezpečnú. Veď spracúvala univerzálne témy a najmä nik tieto diela nemohol obviniť z kritiky režimu.

Po novembri 1989 sa začali pulty kníhkupectiev bleskovo zapĺňať knihami, ktoré dovtedy chýbali. Čitatelia sa húfne vrhali najmä na senzačnosti a bestsellery (aj keď si neviem predstaviť väčší bestseller ako povedzme Homérove eposy, ktoré vychádzajú v stále nových a nových vydaniach už celé stáročia). Už-už sa zdalo, že klasiky, ktorej boli plné pulty a knižnice, máme po krk.

A potom zrazu začala chýbať. Prví to zbadali študenti, ktorí si chceli (alebo museli) načítať do školy Cervantesa, Rabelaisa, Goetheho a nebolo ich. Situácia sa, chvalabohu, pomaly dáva do poriadku. Kníhkupecké pulty sú síce stále zaplavené krátkodychými hitmi a knižkami na jednu sezónu, ale už majú opäť konkurenciu. Knihy - trvalky, ktoré môžu pokojne zostať na pultoch aj niekoľko týždňov, mesiacov, rokov, pretože sa budú dať čítať aj zajtra.

Nie je to preto, že by boli také nadčasové a odťažité. Práve naopak, všetky sa zaoberajú starosťami ľudí svojej doby, láskou, nenávisťou, chamtivosťou, obetavosťou, zbabelosťou i statočnosťou našich predchodcov v čase.

Nie všetky prežili a dožili sa dnešných dní. Niektoré boli zabalzamované na dlhú dobu a dožili sa satisfakcie, keď ich niekto opäť vyvolal k životu. A iné zanikli už navždy. Možno neboli také dobré. A možno mali iba smolu.

Jedno majú tie knihy spoločné: pravdepodobne ich autori pri písaní nekalkulovali s večnosťou či nesmrteľnosťou. Chceli nimi poučiť, pobaviť svojho súčasníka, chceli možno oslniť dámu svojho srdca alebo (a neznie to vôbec rúhavo) zarobiť si na každodenné živobytie. Ich mená sú dnes značkami a logami prvej akosti. Povedzte si nahlas Dostojevskij, Balzac, Twain, Poe - nie sú sami literárnymi postavami vlastných osudov?

Máme pred sebou 20 kníh zo zlatého fondu literárneho umenia. Máme pred sebou 20 rezov do svetov, ktoré sa už dávno pominuli, a predsa sú nám také blízke. Veď prežívame rovnaké radosti i smútky. A ostáva nám dúfať, že aj naše storočie vytvorí diela, ktoré sa raz stanú klasikou pre budúce generácie.

DANIEL HEVIER

Anna zomrela na plátne niekoľkokrát

Internetová filmová encyklopédia IMDB registruje pod názvom Anna Karenina dvadsaťosem snímok, množstvo televíznych inscenácií či ďalších, ukazujúcich rovnaký príbeh pod iným názvom, by sa našlo ešte niekoľko.

Tolstého dvojdielny román patrí medzi najčastejšie sfilmované diela v kinematografii. Už v roku 1914 nakrútil ruský režisér Vladimir Gardin nemý čiernobiely film, o rok neskôr prehovorila Anna Kareninová prvýkrát po anglicky vďaka americkému režisérovi J. Gordonovi Edwardsovi.

Jednu z najvďačnejších ženských postáv stvárnili na plátne herecké legendy ako Greta Garbo (1935) či Vivien Leigh (1948). Zo súčasnej generácie patrí medzi najvydarenejšie kreácia Francúzky Sophie Marceauovej (1997). Táto Anna Kareninová, ktorá vznikla v rusko-americkej produkcii, zároveň patrí medzi najvydarenejšie adaptácie románu.

Veľmi zaujímavú verziu knihy pripravili Rusi v roku 1974. Režisérka Margarita Pilichinová postavila príbeh bez dialógov a obsadila ho tanečníkmi Veľkého divadla v Moskve. V hlavnej úlohe zažiarila baletná diva Maja Plisecká, skvelý ťah sa autorom podaril aj s hudbou - energický Chačaturjanov Šabľový tanec viac než dokonale ilustruje jednu z kľúčových scén filmu.

(her)