Oľga prišla nedávno študovať do Bratislavy, na tamojší život si však nevie zvyknúť. Navyše má pocit, že na školu sa prihlásila len preto, aby spravila radosť rodičom. Sú už starší, vychovávali ju v náboženskom duchu a Oľga im musí vykať. Keď to jej spolubývajúce pri nástupe do internátu zistili, vysmiali ju. Odvtedy má Oľga dojem, že medzi ne nezapadá. Podobne je to aj so spolužiakmi v škole. Oľga si uvedomuje, že vykanie rodičom nie je v móde, ale doteraz jej nenapadlo, že aj to by mohlo byť príčinou jej neschopnosti nadviazať bližšie kontakty s rovesníkmi.

Internetových čitateľov sme sa spýtali: Máte aj vy rodičov, ktorí od vás vyžadujú alebo vyžadovali vykanie? Poznáte niekoho takého? Aký máte vy vzťah s rodičmi - priateľský, alebo založený na veľkom rešpekte?

Mám 47 rokov a tiež som vyrástla v rodine, kde sme rodičom vykali. Nespomínam si pritom na žiadnu spolužiačku ani kamarátku z okolia, ktorá by rodičom tiež vykala. Pamätám si, že z času na čas ma ťažila nezodpovedaná otázka, prečo nás doma vychovali v tomto duchu, ale brala som to ako samozrejmosť. Keď sme trochu vyrástli, došlo u nás aj na túto tému. Nezabudnem na jeden výnimočný deň, hoci si nepamätám, kto oslavoval a čo to bol za sviatok. Viem len toľko, že v ten deň sme už všetky tri sestry mali po osemnástke. Pozdvihli sme pohárik na zdravie a vtedy mamička povedala: "Teraz budeme piť ,per tu' s mojimi deťmi." A potykala si so svojimi dospelými dcérami. Ockovi sme vykali až do jeho smrti. Nemyslím si však, že by sa tým, že sme mamičke začali tykať, niečo zmenilo. Svojich rodičov som si vážila, nie je to však podľa mňa otázka tykania alebo vykania.

s

Moja kamarátka tiež svojim rodičom odmalička vyká. Dnes má 22 a jej najlepšou priateľkou je stále mama. Nikdy to nevidela ako problém, hoci mne sa to zdalo trochu divné. No musím povedať, že už to ani ja nevidím tak tragicky. Myslím si, že je to o zvyku, výchove a hlavne o vzťahu, ktorý má ona s rodičmi, myslím si, oveľa lepší než tí, čo rodičom tykajú.

s

Úcta k rodičom by mala byť u každého dieťaťa automatická, ale Oľgin prípad sa mi zdá maximálne prehnaný. Nemám rád prepiatosť v akomkoľvek zmysle, či už vo výchove, alebo v náboženstve. Podľa mňa je doba, keď sa rodičom muselo vykať, dávno za nami. Neviem si predstaviť, že by som mamu ráno pozdravil "Dobrý deň, matka, ako ste spali?", namiesto "Ahoj mami, spala si dobre?". Je to archaizmus a mne sa to zdá dosť čudné. Ak dieťa rodičom vyká, je to, akoby to boli cudzí ľudia. A čo môže byť horšie ako pocit, že môj rodič je cudzí človek?

s

Mám kamarátku, ktorá tiež rodičom vyká. Keď som to zistila, prekvapilo ma to, ale neovplyvnilo môj vzťah k nej. Je to navyše veľmi spoločenská osôbka. Každý má šancu niekam zapadnúť, ale potrebuje nájsť správnu spoločnosť.

s

Uprednostňujem priateľský vzťah medzi rodičmi a deťmi. Vykanie je ešte z čias dávno minulých, keď si aj partneri vykali, čo sa mi zdá veľmi zvláštne.

s

Nás naše deti oslovujú krstným menom, a nemyslím si, že by to znižovalo našu autoritu či dôstojnosť. To sú len predsudky.

s

Tiež som svojej matke vykala a len som voči nej získala odstup. Nikdy úprimný vzťah. Takéto "odcudzenie" rozhodne neprospieva. Moje deti som takto nevychovávala a teraz máme perfektné vzťahy.

s

Na vojenčine sme mali jedného kolegu odkiaľsi zo Stakčína. Vlakom cestoval prvý raz, keď narukoval. Otcovi hovoril ňaňka a onikal mu. Do kolektívu zapadol dobre, až skvele. Prvému, ktorý sa jeho spôsobu oslovovania rodičov zasmial, pokazil náladu tým, že mu zlomil nosnú prepážku a rozbil pery.

s

Moji rodičia sa s nami vždy o všetkom rozprávali, odpovedali na naše otázky, vždy nám boli oporou. Naše vzťahy boli a sú perfektné, nie je to len vzťah rodičovský, ale hlavne kamarátsky. Ide to aj bez vykania. Oľga, nestrkaj hlavu do piesku, požiadaj o pomoc - aj psychologičku, vylez z ulity a hlavne sa neboj. Strachom sa môže všetko zhoršiť.