Rogers Waters (61), spevák, basgitarista a skladateľ legendárnych Pink Floyd, prevzal koncom 60. rokov žezlo po frontmanovi Sydovi Barretovi a v nasledujúcom desaťročí urobil z Floyd jednu z najdôležitejších skupín rockovej éry. Albumy The Dark Side of The Moon, The Wall alebo Wish You Were Here patria do pokladnice svetovej pop-music. V roku 1983 skupinu opustil a vydal sa na sólovú dráhu. Rozhádaní Pink Floyd sa prekvapivo vrátili v rámci tohtoročného benefičného koncertu Live 8. FOTO - SITA/ AP
Slávna britská rocková skupina Pink Floyd vždy smerovala k monumentálnemu inscenovaniu svojich hudobných kreácií. Roger Waters, bývalý basista, skladateľ, textár a mozog skupiny, naozaj skomponoval svoju prvú klasickú operu. Na jej svetovú premiéru prišlo 17. novembra do Ríma publikum z celej Európy, ba dokonca aj z Južnej Ameriky.
Nové Auditorium Parco della Musica zaplnilo do posledného miesta takmer tritisíc divákov - jeho ctiteľov, aj domácich priaznivcov klasickej opery. Nestarnúci hudobník ich privítal krátkym príhovorom v taliančine. Na javisko koncertnej sály sa zmestil stočlenný rímsky orchester pod taktovkou filmového skladateľa Ricka Wentwortha, osemdesiat zboristov (podobne ako v rockovej opere The Wall bolo medzi nimi veľa detských spevákov) a deväť sólistov. Hoci išlo len o koncertnú verziu diela v troch dejstvách, diváci ho odmenili častým potleskom a záverečnými standing ovations.
Slovné spojenie Ca Ira, populárne počas francúzskej revolúcie, znamená približne "nejak bude". Waters dal opere podtitulok There Is Hope (Nádej existuje). Libreto napísal pôvodne k 200. výročiu francúzskej revolúcie známy textár, medzičasom zosnulý Etienne Roda-Gil a ilustrovala ho jeho manželka Nadine. Pokrýva prvé štyri roky francúzskej revolúcie až do pádu monarchie v roku 1793, hovorí o utrpení a hlade ľudu, prepychu na dvore, úteku kráľovskej rodiny a jej poprave.
Dráma francúzskej revolúcie sa tu odohráva v cirkuse, šéf manéže je hlavným rozprávačom. Jeho publikum je zbor, kráľ a kráľovná sedia buď v lóžach, alebo sa nachádzajú vo Versailles a Tuileries. Orientáciu v zložitom slede scén mala uľahčiť videoprojekcia na obrovskom plátne zavesenom za orchestrom, jednotlivé postavy boli však znázornené iba povrchne. Napríklad, Mária Antoinetta ničím nezodpovedala povesti pôvabnej kráľovnej.
Komplikovanosť príbehu vyvážila reč hudby: melodická, emotívna a heroická, nikdy nie banálna. Waters využil autentické zvukové efekty ako vietor, blížiacu sa búrku, dupot koní či zvuk gilotíny; prekvapil exotickou vsuvkou karibských rytmov z francúzskych kolónií a miernou paródiou omše.
Na prednedávnom vydanom CD (Sony Music) znie táto hudobná zmes veľmi harmonicky, v rímskom auditóriu však sólisti trochu bojovali s dunením kanónov a orchestrom. Hlasovo najviac očarila mladá čínska sopranistka Ying Huang, ktorá spolu s tenoristom Paulom Grovesom a barytonistom Brynom Terfelom spieva aj na CD.
Pätnásť rokov tvoril niekdajší líder Pink Floydu toto dielo, hoci demokazetu, ktorá sa svojho času dostala až do rúk prezidenta Mitterranda, mal hotovú už za šesť týždňov. Po premiére v Ríme priniesli tamojšie denníky hlasy kritikov, ktoré očakávali inovatívnejší výsledok a vyslovili názor, že hudba nedosiahla intenzitu primeranú revolúcii, ktorá zmenila svet.
"Medzi Ca Ira a The Wall je len malý rozdiel," vyjadril sa Waters. "Hudba je hudba." Hoci nemá tradičné hudobné vzdelanie, tvrdí, že sa inšpiroval Brahmsom, Puccinim a Prokofievom. Druhé predstavenie, ktoré sa v Ríme konalo deň po premiére, bolo tiež vypredané a nadšene prijaté divákmi. Ďalšie predstavenia sú naplánované na jar roku 2006. Vtedy by už opera mala byť uvedená plnohodnotne, nielen iba v koncertnej verzii.
Autor: JANA SALGOVIC, Rím (Autorka je publicistkou)
