Uzbecká gymnastka Oksana Čusovitinová počas cvičenia na bradlách na gymnastických MS v austrálskom Melbourne. FOTO - SITA/AP
Bucharská rodáčka Oksana Čusovitinová je v tridsiatke najstaršou gymnastkou melbournského svetového šampionátu a včera si vybojovala treťou najvyššou známkou postup do finále preskoku, kde obhajuje zlato z Anaheimu 2003. Získala ho ako prvá matka v dejinách gymnastiky od čias legendárnej Larisy Latyninovej, ktorá cvičila na MS 1958 dokonca tehotná.
Čusovitinová vybojovala prvé zlato ešte v drese ZSSR v Indianapolise 1991 a rozpätím 12 rokov medzi dvoma titulmi vyrovnala rekord Japonky Ikedovej (1954 - 66). Pri výške 153 cm si stále udržuje nízku hmotnosť 52 kg a včera zacvičila bez chýb aj na bradlách a kladine.
V drese SNŠ sa stala olympijskou víťazkou 1992 v tíme po boku fenomenálnej Svetlany Boginskej a štartovala aj v Atlante 1996. Roku 1997 sa však rozlúčila s gymnastikou, vydala sa za uzbeckého grécko-rímskeho zápasníka Bachodira Kurbanova a v roku 1999 sa im narodil syn Ališer. Oksana sa vrátila do gymnastiky a vedno s manželom vystupovali na olympiáde 2000 v Sydney.
V roku 2002 však ich synovi zistili smrteľnú lymfatickú leukémiu a zachrániť ho mohla iba intenzívna liečba a chemoterapia v kolínskej nemocnici. Nešťastná matka stála pred dilemou - ostať pri lôžku syna, alebo pokračovať v kariére. Potrebovala financie na liečbu a rozhodla sa ich zarobiť cvičením. Vystupovala v bundeslige za kolínsky klub a na MS v Debrecíne 2002 získala bronz v preskoku z troch finálových náradí! Svetová gymnastická rodina pre ňu vtedy vyzbierala 120 000 eur na rastúce nemocničné účty. O rok neskôr vyhrala prvé uzbecké zlato v preskoku ako 28-ročná matka.
V Melbourne sme ju po kvalifikácii vyspovedali.
Ako sa možno stále takto špičkovo pripravovať na vrcholy sezóny?
"Pomáhajú mi tréningy a ligové súťaže, ale motivuje ma najmä syn a láska k tomuto športu. Rada by som cvičila na olympiáde v Pekingu 2008, či ešte aj potom, sa uvidí."
Čo bolo ťažšie, príprava v zbornej ZSSR alebo v tridsiatke na MS?
"Určite v zbornej, lebo konkurencia bola tvrdá a tréningy nesmierne náročné. Teraz si ich sama riadim. Denne odcvičím 5-6 hodín a som rada, že to zvládam. Akurát ma viac trápia zranenia."
Vídali by sme vás na šampionátoch, nebyť tej nešťastnej synovej choroby?
"Určite nie. Už som sa raz aj lúčila, ale akási sila ma ťahala späť. Na druhej strane, ani syn by už možno nežil, keby som necvičila v bundeslige a nedostala šancu žiť v Nemecku. Som veľmi vďačná aj ľuďom okolo gymnastiky, ktorí mi nezištne pomohli. Nie je ľahké nevidieť si dieťa, ktoré veľmi potrebuje matku."
Ako sa má?
"Som rada, že sa jeho stav zlepšil. Krv na testovanie odovzdáva už len trikrát do mesiaca. Ališer chodí do škôlky s ostatnými deťmi a pekne hovorí po nemecky. Lekári nás upozornili, že leukémia sa kedykoľvek môže vrátiť, ale možno aj navždy ustúpila. Zle sa žije s vedomím, keď nepoznáte dňa ani hodiny."
Aký to bol pocit, keď vám už ako matke odovzdávali na MS 2003 zlatú medailu?
"Neopísateľný, neopakovateľný. Tú medailu si cením viac ako olympijskú zlatú v zbornej 1992. Je moja vlastná, celá zaslúžená, prvá pre krajinu. Nečakala som ju, iné boli favoritky, je to životný úspech a nie každému šťastie toto dožičí. Asi stáli pri mne všetci svätí."
Dlho sme vás vídali po boku trénerky Svetlany Kuznecovovej, ale tu nie je s vami. Prečo?
"Rozišli sme sa pred dvoma rokmi. Už nechcela pokračovať v spolupráci najmä preto, že je stále štátnou šéftrénerkou v Uzbekistane a nemohla by žiť v Nemecku. Mám nových trénerov - Petra Brüggemanna a Žannu Poľakovovú, ktorá sa taktiež presťahovala do Kolína."
No Kuznecovovú nevidíme v Melbourne ani s uzbeckými gymnastkami.
"Neviem, juniorky ešte asi nemajú výkonnosť alebo požadovaný vek. Nelietam do Taškentu tak často."
A čo robí váš muž v Nemecku?
"Taktiež profesionálne zápasí v bundeslige, ale ponechal si aj oficiálne zamestnanie v Uzbekistane."
Neuvažovali ste o ďalších deťoch?
"Po tej trpkej skúsenosti zatiaľ nie. Navyše, stále cvičím a Bachodir zápasí."
Viete už, čo budete robiť po skončení aktívnej činnosti?
"Ešte som nad tým nerozmýšľala, lebo aj do Pekingu je ďaleko. Chcela by som ostať na pódiu tak dlho, ako to zdravie dovolí. Necvičím pre nejaké rekordy a zápisy, ale pre seba a pre rodinu."
Spomínate si ešte na svoje vystúpenie v Košiciach v roku 1995?
"Akoby nie, skvelý turnaj a ľudia. Bolo to prvý raz, keď som štartovala v gymnastickej súťaži podľa tenisového pavúka a pravidiel, jeden proti jednému. Úžasný zážitok, atmosféra, škoda, že sa to viac nezopakovalo."
Autor: ANDREJ BUČKO, Melbourne (Autor je spoluracovníkom SME.)
