ovnomenný album sa šesť rokov rozširoval medzi fanúšikmi len ako samizdat na magnetofónových páskach a kazetách. Oficiálne ho vydali až v roku 1988.
V roku 1987 počas koncertu Pražského výběru na hudobnom festivale Děčínska kotva vyslovil stále aktuálnu myšlienku: „Každý národ má takú vládu, akú si zaslúži." Ideológovia okamžite reagovali zákazom činnosti.
Bol jedným z hlavných protagonistov nežnej revolúcie. Ako poslanec federálneho zhromaždenia vyprevadil v júni 1991 posledného sovietskeho vojaka z Československa.
Prednedávnom prijal pozvanie Českého centra a Filmového klubu Cinefil, aby si zaspomínal na novembrové dni spred šestnástich rokov. Dva týždne predtým Pražský výběr takmer po dvadsaťročnej pauze v pôvodnej zostave koncertoval Košiciach. V nabitej hale Jumbo centra spôsobil hotové cunami. Rocker Michael Kocáb.

Na váš koncert prišli generácie fanúšikov od tínedžerov po šesťdesiatnikov a všetci bez rozdielu spievali s vami. Čakali ste to?
Pravdupovediac, mal som obavy, či si nás po takej dlhej pauze bude v Košiciach vôbec niekto pamätať. V jednej skladbe som zabudol text a všetci spievali aj bezo mňa. Priznám sa, vyrazilo mi to dych. Keby tá muzika bola blbá, asi by sa to nestalo. Predtým sme si záujem o našu hudbu vysvetľovali textami, ktoré majú politický podtext, vyjadrujú určitý postoj voči bývalému režimu, ale mnohí dnešní mladí ľudia možno už ani nevedia, že tu vôbec bol nejaký komunizmus. Takže neostáva nič iné, len sa domnievať, že sa nám zrejme podarilo urobiť muzikantsky niečo naozaj nadčasové. Sme skrátka machri... (Smiech.)

Nemyslím si, že by texty zostarli. Skôr naopak.
Väčšina tých ‚peciek' vznikla ešte za boľševika. Veľké emócie, ktoré sa snažíte v kumšte vyjadriť, by mali z autorov prirodzene plynúť. Faloš každý okamžite spozná. Môžete byť sebavýbušnejší, ale keď nežijete vo výbušnom čase, môže sa vám podariť niečo autentické a hlboko precítené skôr len náhodne. My sme to vtedy mali ľahšie. KSČ nás tak neuveriteľne provokovala, že ten výbuch bol absolútne autentický. Zrejme to bude prazáklad úspechu našich vecí aj u mladej generácie.

Nie je dnešné obdobie v Čechách pre vás dosť inšpiratívne?
Naozaj veľké drámy a tragédie sa odohrávajú v zahraničí, k nám sa len importujú prostredníctvom médií. Môžete sa rozčuľovať nad terorizmom, ale je to tak trochu ‚kašírované'. Nuž a to, čo sa deje v súčasnej politike u nás doma, nestojí za pesničku. Boľševici ma dokázali vyprovokovať, súčasní politici na nich v tomto smere nemajú. Proti ‚blbosti' sa totiž tento arzenál ani nedá použiť. Oveľa ľahšie sa nasadzuje proti tyranii. Rôzni jakešovia ma svojou tuposťou nedokázali dojať, ale politický teror v komunistickom bloku bol pre mňa vo svojej hrôzostrašnosti neuveriteľne pestrofarebný a inšpiratívny. Prirovnať sovietske impérium napríklad k sopke či k povodni bolo namieste. Na dnešnú politickú garnitúru sa také prirovnanie jednoducho nehodí. Je to partia trúb, ktorá sa niekedy vo výnimočných prípadoch dokáže celkom slušne správať.

Nemáte občas pocit, že aj dnešní politici terorizujú občanov?
Samozrejme, ale na rozdiel od doby minulej to má skôr črty množstva osobných zlyhaní. Medzi politikmi nájdete množstvo slušných a rozumných ľudí, ale aj blbcov. Takže, nedá sa to generalizovať. Vtedy išli všetci v jednom šíku. A kto nešiel s nimi, bol proti nim. Ja som s nimi nešiel. Stále som mal tendenciu reagovať na politiku politicky. Samozrejme, zo svojho uhla pohľadu.

Košický koncert ste odohrali vo skvelej forme. S gitaristom Michalom Pavlíčkom, basistom Vilémom Čokom a bubeníkom Jirkom Hrubešom hráte spolu asi tridsať rokov. Netrpíte ponorkovou chorobou? Neleziete si na nervy?
My sme ponorkovú chorobu prekonali už x-krát. Občas mám pocit, akoby sa vracala, ale už to nie je také intenzívne a búrlivé. Keď sme predtým mali konflikt, pohádali sme sa aj na pár mesiacov. Aj teraz sa občas pohádame, ale ráno už o tom nevieme. Naša vzájomná tolerancia sa stále zväčšuje. Je to dané zrejme vekom. Veľmi dobre sa poznáme, vieme, čo môžeme jeden od druhého čakať. Konflikty si niekedy dokonca vychutnávame, ale v zásade si rozumieme. Bohužiaľ, už nás neprenasleduje ten nástojčivý pocit, ktorý majú najmä mladí ľudia, že im ujde vlak, že teraz, v tomto momente ide ovšetko, a keď to ‚nezmákneme', tak sa zrúti svet. My už vieme, že nás čaká akurát ten hrob, že sa nemáme kam ponáhľať, že to najvýznamnejšie obdobie vo svojom živote sme už prežili... (Smiech.)

Hovoríte, akoby ste stratili motiváciu...
Bohužiaľ, motivácia, akú som cítil v minulosti, už chýba. Je to zásadná zmena. Odpadlo to euforické nadšenie, aké zažívajú študenti po maturite. Našťastie, veľké stimuly nahradila vyrovnanosť. A tá je prepotrebná na tvorbu. Všetok čas a energiu môže človek v tejto situácii venovať samotnému kumštu, lebo už nenaháňa slávu či peniaze. Robí to len pre radosť seba a tých druhých. My sa hraním bavíme, takže dnes nám koncerty robia, paradoxne, väčšiu radosť ako kedykoľvek predtým. Doslova si ich užívame.

V roku 1982 nakrútil režisér Juraj Herz s Pražským výběrom film Straka v hrsti, čo cenzori okamžite zakázali. V tom istom roku aj kapela dostala stop. Čo vyvolalo takú nevôľu mocipánov?
Ja sa tým 'komoušom' ani veľmi nečudujem. Keď dnes vidím záznamy našich starých vystúpení, sám by som ich zakázal... (Smiech.) Bola to otrasná provokácia v absolútnom rozpore s vtedajšou ideológiou. My sme totálne zbúrali všetky atribúty populárnej hudby. Komunisti potrebovali každého zaškatuľkovať, pomenovať, aspoň trochu tej muzike rozumieť. To, čo sme hrali, bolo pre nich nepochopiteľné, nikam sa to nedalo zaradiť, takže mali z toho zmätok. Texty boli zmiešaninou po anglicky znejúcich slov, nejakého exotického jazyka trebárs z Afriky a češtiny, hudba bola vrieskavá, ryčiaca, nepochopiteľná vo svojej štruktúre, používali sme šialené kostýmy, celá šou sa absolútne vymykala z rámca princípov výchovy mladého budovateľa komunizmu. Dnes by to všetko bolo normálne. My sme s tým prišli priskoro. V podstate to bol akoby nástup českého politického punku.

Dištanc trval takmer päť rokov. Čo ste robili, keď ste nemohli hrať, nakrúcať, verejne vystupovať?
Každý člen kapely robil niečo iné, každý sa zariadil podľa svojich možností. Vilém Čok napríklad hral ukrytý v nejakom bare. Jirko Hrubeš a po ňom Klaus Krišpín emigrovali do Anglicka a Austrálie, Michal a ja sme sa živili komponovaním filmovej hudby.

Ako sa vám žilo s biľagom protištátneho živlu, antihrdinu režimu?
Keď človek žije v rodine, v ktorej otec bol chartista, považovaný za triedneho nepriateľa, a na krku mal stále eštébakov, nebolo to jednoduché. Mňa trestne stíhali pre nejakú protikomunistickú provokáciu ešte pred zákazom kapely. Potom Husáka znovu zvolili za prezidenta a on vyhlásil amnestiu, ktorá sa, našťastie, vzťahovala aj na mňa. Je to paradox, ale až po zákaze Pražského výběru som začal dobre zarábať. Dovtedy sme dostali ako kapela druhej kategórie 120, nanajvýš 240 korún za koncert. Za filmovú muziku, aj keď som ju robil spočiatku inkognito, som zrazu dostával oveľa viac. V tom čase väčšinu ľudí psychicky deptalo lavírovanie medzi vlastným svedomím a kolaborantstvom s režimom. Mne zaradením do kategórie protištátnych živlov spadol obrovský kameň zo srdca. Pomohlo mi jednoznačne sa vyprofilovať, vedel som, kam patrím.

Začiatkom roku 1989 ste začali nakrúcať celovečerný film Pražákům, těm je hej o histórii kapely, v ktorom ste spolu s Frankom Zappom otvorene žartovali na adresu komunistov. Počas letných mesiacov ste podporili podpisovú akciu chartistov Několik vět, ktorá sa stala manifestom proti komunistickému režimu. Tušili ste, že režim čochvíľa padne?
Bolo to v čase, keď už Gorbačov vo veľkom úradoval, nevediac, čo činí... (Smiech.) Celá spoločnosť cítila, že režim sa dostáva do slepej uličky. Ešte 16. novembra 1989 sme mali nakrúcať nejaké scény v Brne. Riaditeľ televízie dostal príkaz, aby sme to okamžite zastavili. Ja som mu do telefónu povedal, že asi ho skôr budeme musieť zastaviť my! Ale ani vtedy som ešte netušil, čo sa bude diať na druhý deň.

Potom prišiel 17. november, Medzinárodný deň študentstva a zásah polície na Národní tříde. Stali ste sa jedným z hlavných protagonistov nežnej revolúcie.
V tých dňoch som lietal medzi Občianskym fórom, Václavským námestím a nakrúcaním filmu. Okrem toho sme s textárom Michalom Horáčkom založili občiansku iniciatívu Most, ktorá organizovala prvé rokovania medzi opozíciou a predstaviteľmi režimu. Realita mi niekedy splývala s tým, čo sa nakrúcalo, v hlave som mal galimatiáš, v ktorom sa mi revolúcia javila ako divadlo a naopak. Napríklad na Václaváku boli státisíce ľudí a my sme v ten deň o pár ulíc ďalej nakrúcali scénu, ako nás verejná bezpečnosť kropí zo striekačiek. Bolo to šialené. Na Václaváku boli kordóny príslušníkov Verejnej bezpečnosti a nás vedľa mlátili herci v uniformách bezpečnosti...

Boli ste aj vy na Národní třídě?
Dostal som sa tam až v čase, keď verejná bezpečnosť obkľúčila študentov a slučka okolo nich sa začala nepriedušne zaťahovať. Z toho, čo som videl, som bol vydesený. Bolo mi jasné, že od tej chvíle už sa musí ísť tvrdo proti režimu, že ďalšie lavírovanie, zvažovanie rizík sa v tej chvíli skončilo. S Michalom Horáčkom sme ako zakladajúci členovia iniciatívy Most na druhý deň išli za premiérom Adamcom. Opísali sme, čo sa vlastne stalo, že toto už nemôže len tak prejsť, že celý národ postavila vláda brutálnym zásahom polície proti sebe, že dozrel čas, aby začali rokovať s opozíciou. O deň či dva vzniklo Občianske fórum. Hneď po prvom rokovaní Adamca s Občianskym fórom sa situácia začala vyvíjať v prospech opozície, lebo vláda na čele s premiérom sa ocitla v defenzíve.

Udalosti nabrali rýchly spád, ktorý vyústil vo vypustenie článku o vedúcej úlohe strany z ústavy a neskôr k vzniku vlády národného porozumenia. Pád režimu vyvolal obrovskú eufóriu a nadšenie. Veľmi rýchlo však začali z ľudí vyprchávať. Prečo?
Analýza príčin by bola na jednu knihu a ja by som sa nerád dopúšťal zjednodušení. Jednou z nich je podľa môjho názoru Klausovo spochybňovanie, bagatelizovanie a zosmiešňovanie veľmi hlbokých myšlienok Václava Havla. Žiaľ, nebol čas, aby Vašek napriek svojej charizme a obrovskému kreditu v zahraničí presvedčil ľudí o ich správnosti. Druhou príčinou, ktorá opäť padá na hlavu Klausa, je veľká privatizácia. Ľudia nadobudli pocit a neskôr presvedčenie, že celé je to nespravodlivé - komouši nám ukradli majetky a teraz ich niekto iný znovu rozkradol. Veľký podiel na pocite bezútešnosti má podľa mňa aj nešťastný rozpad Československa, ktorý prišiel priskoro po revolúcii. Ešte sme sa nič nenaučili a už sa nám štát rozpadal pod rukami.

V roku 1992 ste spolu s Martou Kubišovou odovzdali v parlamente petíciu občanov za zachovanie spoločného štátu. Aký bol jej osud?
Petičný výbor zozbieral viac ako dva a štvrť milióna podpisov. Pamätám sa, že som do parlamentu priniesol hárky na dvoch obrovských vozíkoch. Odovzdali sme to vo federálnom zhromaždení. Oni to tam šupli do nejakej komory a tým sa to skončilo. Bol to prejav absolútnej arogancie. Žiaľ, v tom čase ešte nefungovali všetky mechanizmy demokracie. Dnes by nebolo možné nezaoberať sa 2,4 milióna podpismi občanov, ktorí týmto vyjadrili jednoznačne svoj názor.

Viacerí politológovia na oboch stranách Moravy dnes tvrdia, že rozvod Čechov a Slovákov obom pomohol.
Je to rovnaké ako v manželstve. Nejestvuje vzťah, ktorý by neprešiel rôznymi skúškami, krízami, trenicami. Rozvodom síce neuralgické body zaniknú, ale to ešte neznamená, že obom bývalým partnerom to pomôže. A len málokedy sa rozvedení manželia priznajú, že im to v manželstve obom viac vyhovovalo. Ja som stále presvedčený, že vzájomnosť medzi našimi národmi sme si mali uchovať. Tá totiž nebola umelá. Ona fungovala od čias Masaryka a Štefánika na základe slobodného rozhodnutia oboch národov.

Čím to je, že na Slovensku si dnes, šestnásť rokov po novembri, vyše 40 percent ľudí myslí, že v bývalom režime sa žilo lepšie, že komunisti sa opäť dostali do slovenského parlamentu a u vás majú ešte silnejšiu pozíciu, že v oboch štátoch vládne, ako hovorí Václav Havel, ‚blbá nálada'?
Dnes reálne jestvuje množstvo dôvodov na nespokojnosť, ktoré po revolúcii neexistovali. V tom čase ešte všetko viac-menej fungovalo zotrvačnosťou. Prerod spoločnosti však so sebou prináša aj problémy. A komunisti sa na nich, ako stále, priživujú. S nimi aj niektoré médiá. Ja si naozaj nemyslím, že situácia sa zhoršuje a že vedie k zrúteniu celého systému. Opak je pravda. Keď niekto tvrdí, že je u nás chudoba a životná úroveň klesá, skutočnú chudobu nezažil a klame. Aj keď, na druhej strane, nožnice sa roztvárajú. Ale to je iný problém.

Vy ste tento rok začali spolu s ďalšími osobnosťami petíciu za zákaz komunistickej strany. Nie je už neskoro? Má to vôbec nejaký zmysel? Prečo ste sa o to nepokúsili v roku 1989, keď na to boli neporovnateľne vhodnejšie podmienky?
Považujem za chybu, že sme neodstavili komunistov hneď po novembri, že sme sa navzájom presviedčali - nie sme ako oni. Dnes sa nám to vracia ako bumerang. Ich arogancia stále rastie, plány, ktoré by radi realizovali, keby sa dostali k moci, sú také alarmujúce, že túto tému treba znovu otvoriť. Práve preto si nemyslím, že petícia je zbytočná. Aj v tomto prípade platí - radšej neskôr ako nikdy.

Vo federálnom zhromaždení ste ako poslanec Občianskeho fóra vystúpili s požiadavkou na odchod sovietskych vojsk. V júni 1991 ako predseda komisie pre dohľad nad odsunom strednej skupiny sovietskych vojsk ste vyprevadili z Československa posledného sovietskeho vojaka. Vtedy ste údajne prišli do štúdia Československej televízie, aby ste oznámili občanom radostnú správu, s kalašnikovom na prsiach.
To je legenda, ale páči sa mi, môžete ju ďalej pestovať... My sme pri tej príležitosti urobili jeden veľký koncert s Frankom Zappom. Dali sme mu názov Good Bye CA. Chceli sme priamo z koncertu pompézne odviezť vrtuľníkom sovietskeho armádneho generála Vorobjova, veliteľa strednej skupiny sovietskych vojsk, inak skvelého chlapa, s ktorým som celý proces odsunu riešil. Veľmi dlho sme s Moskvou prerokúvali detaily, kým sme to dohodli. Nakoniec na poslednú chvíľu si to Moskva rozmyslela. Tak sme namiesto živého generála vopchali do vrtuľníka nafukovacieho panáka v generálskej uniforme. Skutočný generál Vorobjov odletel z Prahy o dva dni neskôr. Pekne nám na rozlúčku zasalutoval. Tá fotografia sa stala svetoznámou.

V akej atmosfére sa odohrávali rokovania?
Trvali okolo šesťdesiat dní a boli nesmierne tvrdé. Aj keď dal na odsun súhlas sám Gorbačov, sovietski jastrabi, tvrdé krídlo komunistickej strany, sa len tak ľahko nemienilo vzdať vplyvu v strednej Európe. Sám som pri rokovaniach často pochyboval, či sa to všetko pre nás dobre skončí. Na rokovaní, ktoré sa odohralo na sovietskej ambasáde v Prahe, sa z ničoho nič objavila mohutná delegácia brannobezpečnostného výboru sovietskeho parlamentu. Do rokovacej miestnosti vmašírovalo takých päťdesiat malých Brežnevov so zrasteným obočím, začali mlátiť do stola, že odsun treba okamžite zastaviť, že oni nemôžu prijať naraz stotisíc vojakov aj s rodinami, nepriamo sa vyhrážali, že keď to nestopneme, vyvodia tvrdé dôsledky. Oponoval som, že odsun je súčasťou oficiálnej politickej doktríny Sovietskeho zväzu. Oni začali otvorene pred nami Gorbačova za to kritizovať, žiadne. Bola tam neuveriteľne vypätá atmosféra. Z tých stalinistov mi behal mráz po chrbte.

Nakoniec sa predsa len podarilo presadiť, že Sovieti odišli.
Vyhlásil som, že keď to zastavia, nemôžem garantovať, že nepotečie krv, lebo naši ľudia sú pobúrení ich prítomnosťou a trpezlivosť ich už prechádza. Bol to síce bluf, ale zabral. Počas rokovaní, keď nás tlačili k múru, som si premietol v hlave, koľko škôd narobili v minulosti politici svojím zlyhaním, keď sa nechali zastrašiť. Bolo to v prípade protektorátu i okupácie v roku 1968. Bytostne som si uvedomoval, že keď ukážeme slabosť, oni to okamžite využijú. Povedal som si, že teraz necúvnem. Uvedomoval som si svoju zodpovednosť, a práve preto som riskoval. Aj to, že Sovieti nie sú zvyknutí na takýto spôsob vyjednávania, lebo žiaden diplomat či politik by sa v tejto situácii zrejme nepostavil na odpor. Nakoniec nechali priviezť na rokovanie veliteľa vojsk generála Vorobjova. Ten vyhlásil, že nič sa odkladať nebude. A päťdesiat Brežnevov sklaplo.

Začiatkom roka 1991 ste verejne oznámili, že len čo vypoklonkujete posledného sovietskeho vojaka, odídete z politiky, čo sa nakoniec aj stalo. Neľutujete?
Svoje slovo vždy dodržím. Po hektických rokoch ma to ťahalo späť k muzike. Navyše, už som sa nemohol pozerať, ako sa v parlamente navzájom požierajú ešte donedávna moji priatelia.

Nemáte chuť vrátiť sa?
Mám slobodu umelca a tú si nanajvýš vážim. Za kreslo nejakého poslanca či senátora by som ju určite nevymenil.

Keď sa končilo druhé volebné obdobie prezidenta Václava Havla, uvažovali ste o kandidatúre na prezidentské kreslo. Nemal v tom prsty aj váš priateľ, excentrický skladateľ a muzikant Frank Zappa? Aj on bol rozhodnutý kandidovať na funkciu prezidenta USA a len vážna choroba prekazila jeho zámer.
S Frankom sme sa bavili na túto tému. Spôsobom jemu typickým ma karhal: ‚Prosím ťa, ty máš totálne pomýlené predstavy, stále len kecáš, že prezident by mal byť vzdelaný, múdry, štátnický. To sú bludy! Tam rozhodujú rýdzo ekonomické vzťahy. Prezidentom alebo predsedom vlády sa môže stať aj absolútny blbec!' Nuž a potom sa stal českým premiérom Gross... Ja som osobne nikdy nemal takú ambíciu. Uvedomoval som si, že každý, kto nahradí Vaška, to bude mať nesmierne ťažké. Taký prezident, ako bol Havel, sa rodí raz za sto rokov. Je to človek s obrovským kreditom, žiaľ, len v zahraničí. Mne to navrhli určití ľudia, sám by som na to neprišiel. A keď som si uvedomil, kto všetko kandiduje, že z prezidentských volieb sa stáva fraška, povedal som si - a prečo nie. Bez širokého konsenzu to však nemá zmysel. A tak som radšej z toho vycúval.

Vrátili ste sa síce k hudbe, ale mám taký pocit, že si nenecháte ujsť žiadnu príležitosť dvíhať politikom žlč. Nedávno ste spolu s výtvarníkom Bořkom Šípkom kúpili vlajku Európskej únie a odniesli ste ju veľkému euroskeptikovi Václavovi Klausovi, aby ju vyvesil na nádvorí hradu.
A prečo nie? Som občanom Českej republiky, našťastie máme slobodu prejavu, a keď ma niečo štve, mám právo vyjadriť svoj občiansky postoj a na plnú hubu to povedať. Klaus je ignorant, ktorý povyšuje svoje osobné pocity, sympatie a antipatie nad národné záujmy. Keď nemá úniu v láske, je to jeho osobná vec. Referendum o našom členstve však ukázalo, že väčšina obyvateľov bola za našu účasť v spolku vyspelých európskych štátov. Nevidím dôvod, prečo by na nádvorí hradu nemala visieť popri českej zástave a európska. Sme nielen Česi, ale aj Európania. Svojím tvrdošijným a iracionálnym odporom proti únii Klaus škodí celému štátu, ktorý začína byť v očiach civilizovanej Európy „troublemakerom". Žiaľ, aj v jeho prípade platí, že každý národ má na čele takých vládcov, akých si zaslúži.

Autor: Text: MIKULÁŠ JESENSKÝ / Foto: TOMÁŠ JESENSKÝ