v 19. storočia. Viac o celej akcii a možnosti, objednať si edíciu sa dozviete v TV oku na budúci týždeň.
Zničujúca vášeň, ktorej podľahne citlivá, inteligentná mladá žena a matka, z dobre situovanej rodiny, žijúca v reprezentačnom manželstve, hoci so starším manželom, ju nevyhnutne vedie do skazy. Obdobie, v ktorom žije, je zakotvené v nemenných konvenciách, akýkoľvek pokus o ich porušenie sa trestá ostrakizmom - bez toho, aby sa niekto pokúšal analyzovať jeho príčiny, nehovoriac už o pochopení alebo aspoň o súcite. Anna je vopred odsúdená spoločnosťou a potom aj samou sebou, lebo vášeň ju úplne vnútorne rozkladá.
| "Preto bol daný človeku rozum, aby sa zbavil toho, čo ho trápi, povedala dáma po francúzsky, zrejme spokojná so svojou frázou. Tieto slová boli odpoveďou na Annine myšlienky. Zbaviť sa svojho trápenia, opakovala si. Keď sa pozrela na červenolíceho muža a chudú ženu, pochopila, že neduživá žena sa považuje za nepochopenú, že jej muž ju klame, a tým ju utvrdzuje v jej názore. Anna si predstavila celý ich príbeh, všetky zákutia ich duší, na ktoré namierila svetlo. Príbeh bol nezaujímavý, všedný a vrátil ju k vlastným myšlienkam. Áno, má veľké trápenie, a človeku bol daný rozum na to, aby sa ho mohol zbaviť. Prečo nezhasnúť sviečku, keď už niet na čo sa dívať..." |
Lev Nikolajevič Tolstoj vo svojom dvojdielnom románe Anna Kareninová zobrazuje individuálnu tragédiu mladej ženy, ktorej nešťastie tkvie vo veľkej láske. Je neopakovateľné, lebo ako spisovateľ hovorí: "Všetky šťastné rodiny sa podobajú jedna druhej, nešťastná rodina je nešťastná po svojom."
V románe však Tolstoj podľa svojej filozofickej koncepcie hľadajúcej naplnenie ľudského života v rodine a deťoch postavil proti tragédii Kareninovcov osud rodiny statkára Levina a najmä jeho ženu Kitty, ktorých až priveľmi prosté šťastie je protikladom deštruktívnej vášne ničiacej Annu. Levin nie je jednoznačne šťastný od začiatku, ale čistý pohľad jeho ženy na svet, spôsob, akým sa vie radovať zmaličkostí, ako je kúpanie dieťaťa, ho mení z filozofujúceho skeptika na šťastného manžela a otca rodiny.
Levinova žena a Nataša Chrustovová, z ďalšieho Tolstého románu epopeje Vojna a mier, sú viac-menej štylizované a možno aj trochu idealizované postavy žien, ktoré robia šťastnými svojich manželov, svoje deti a svoje okolie. Spisovateľova vlastná skúsenosť z manželstva so Sofiou, ktorá ho mučila žiarlivosťou a ktorá nemala pochopenie pre jeho "duševné" priateľstvo s jej blízkou príbuznou, ktoré Tolstoj udržiaval po celý život, viedla spisovateľa k vytvoreniu modelu oddanej a bezhranične vernej ženy. Sofiine denníky, v ktorých nešťastná žena odhaľuje svoje vnútro a svoj vzťah k Tolstému, sa objavili až neskôr. Jej žiarlivosť a scény boli iste podkladom pre postavu Anny Kareninovej.
Anna týra svojho milenca scénami, ktoré z jeho pohľadu nemajú logiku. Jemu vzťah nebráni žiť životom, akým žil doteraz. Muža predsa spoločnosť neodsudzuje, nevylučuje zo svojich radov. Muži majú predsa iné práva než ženy. Nechápe Annu a koná necitlivo. Anna sa vzdala všetkého - manžela, dieťaťa - a spoločnosť ju neprijíma. Je sama so svojimi pochybnosťami o Vronského láske, so svojimi výčitkami matky. Je sama so svojou túžbou aláskou. Nepatrí nikam. Vidí jediné riešenie, ktoré je najhoršie zo všetkých, ale pre ňu nevyhnutné.
Tragická hrdinka priťahovala stovky čitateľov už od vzniku románu v roku 1877. Tolstoj ho písal štyri roky. Vášeň alebo spoločenské postavenie? Láska alebo sebadisciplína? Dieťa a rodina alebo veľký cit? Doba od vzniku Anny Kareninovej sa určite veľmi zmenila, ale ľudské problémy veľmi nie. Možno ich dnes riešime inak, s ľahkosťou, čo v Anninom období nebolo možné, možno naša tragika nie je taká demonštratívna, ale citové problémy ostali. Možno sme len väčší pokrytci a nepriznáme si, že všeľudské problémy nás naďalej trápia, práve preto, že sú aj naše. Preto sa treba znovu začítať do románu a prežiť problém hrdinky dokonca.
Autor: ds
