Miroslav Červenka (5. 11. 1932 - 19. 11. 2005) neokázalo kraľoval českej literárnej vede. Jeho literárnovedeckú, básnickú, editorskú a prekladateľskú prácu, tie desiatky publikácií tu nemôžem ani vymenovať, nieto ešte zhodnotiť. Len pripomeniem, že začínal ako básnik v 50. rokoch, patril k okruhu časopisu Květen, v 60. rokoch redigoval časopis Orientace. Ako vedec v tom čase s Milanom Jankovičom a ďalšími rozvinul koncepciu pražského štrukturalizmu.

Za normalizácie ho vyhodili z Ústavu pre českú literatúru, robil knihovníka, ale pod cudzími menami publikoval edície českej poézie a preklady. Spoluorganizoval vedecké bytové semináre a vyučoval na podzemnej univerzite češtiny. Nebol chartista, neangažoval sa politicky, za svoje poslanie považoval vedecký výskum a výuku, ktorým sa oddal s totálnym nasadením.

Keď prišiel november 1989, bol pripravený. V krátkom čase publikoval rad kníh (popri kolektívnom Slovníku básnických knih a svojej základnej práce Významová výstavba literárního díla z konca šesťdesiatych rokov aj svoje štúdie z poetiky Styl a význam a Obléhání zevnitř, mnohé práce o verši i básnické zbierky), staral sa o tradíciu a diela svojich predchodcov (napríklad edície Jakobsonových, Mukařovského a Vodičkových štúdií), spoluzakladal knižné rady (okrem iných Strukturalistická a Teoretická knihovna vo vydavateľstve Host).

To je len zlomok "zásluh". Na Miroslava Červenku spomínam s vďačnosťou hlavne ako na učiteľa na pražskej filozofickej fakulte v 90. rokoch. Názov jeho stati O snadnosti vystihuje opak jeho cesty: on si "neučinil život snadným", takže neučil ľahko a neučil ľahkosti. Tým dával študentom nielen nástroje, ale taktiež meradlo. Jeho uvažovanie bolo komplexné, nešpecializované a hlavne pôvodné. Na literárne dielo sa díval v niekoľkých dimenziách zároveň, bol súčasne literárny teoretik, historik, ale i kritik a básnik. Tým síce nič neuľahčoval, ale takisto sa pri výuke stále viac snažil svoje myslenie sprístupniť.

Napriek rozsahu a kvalite svojej práce a osobnému nasadeniu nepôsobil dojmom človeka ponáhľajúceho sa alebo zaneprázdneného, jeho prejavu bola vždy vlastná vrelosť, srdečnosť, priateľská uvoľnenosť. Mal na študentov čas. Dával nám slobodu. Nevháňal nás do svojich ohrádok, nemanipuloval nás ani nezatracoval, keď videl, že sa po rokoch, ktoré nám venoval, vzďaľujeme tej "jeho" ceste. Naopak, zaujímal sa o naše radosti i starosti.

Keď sa na niečo pýtal, i pri skúškach, pýtal sa naozaj. Nechcel poznať správnu odpoveď, ale moju odpoveď. S rovnakou naliehavosťou, s akou kládol otázky, hovoril o svojej zväzáckej minulosti v 50. rokoch, za ktorú sa hanbil. V rozhovore pre Host v roku 2003 povedal, že nemôže zabudnúť na hanbu z toho, že v mladosti "zhltol" komunizmus, vstúpil do strany a presadzoval ideológiu, ktorá bola nástrojom potláčania slobody a tvorivosti. Bolo to medzi jeho sedemnástym a dvadsiatym tretím rokom, v čase, keď moc a násilie boli zvlášť primitívne a sebaisté.

Byť na najvyššom poschodí literárnej vedy u neho neznamenalo odtrhnúť sa od literatúry. Stále sme ju vnímali ako posolstvo, zážitok i pôžitok. Na seminároch metód literárnej vedy sme taktiež experimentálne písali verše. A prizval nás i k podstatnej, hoci neslávnej skúsenosti svojho života. K tým 50. rokom sa vracal často. "Keď ohovárali básnikov, ktorých som si predtým zamiloval, mal som veriť svojmu srdcu, a nie ohováračom," hovoril. Aj za toto naliehavé varovanie vďačíme Miroslavovi Červenkovi.

FOTO - PETR FRANCÁN

Autor: DANIELA IWASHITA(Autorka je redaktorka Lidových novín)