S choreografom Pacom Decinom, ktorého Salto nel Vuoto dnes uvedú v bratislavskom Zrkadlovom hájiS tancom začal veľmi neskoro, keď mal už takmer 22 rokov. Dovtedy hľadal formu, ktorou by sa mohol vyjadriť - maľoval, hral divadlo. Choreograf PACO DECINA pochádza z Talianska, od osemdesiatych rokov však pôsobí vo Francúzsku. Do svojich tanečných predstavení odmieta vkladať akýkoľvek príbeh, tanec je preňho spirituálnou skúsenosťou. Svoj projekt Salto nel Vuoto (Skok do prázdna) pripravený pre českých, slovenských a francúzskych tanečníkov bude prezentovať dnes večer v Dome kultúry Zrkadlový háj v Bratislave.

Vaša choreografia Soffio uvedená aj na tohtoročnom festivale Bratislava v pohybe mala v sebe zvláštnu príťažlivosť. Nevedela by som však o nej nič konkrétne povedať.

Je to ten najlepší kompliment. Tanec dáva priestor všetkému, čo predchádza slovám. Sme zvyknutí vlastniť našimi myšlienkami predmety okolo nás. Ale keď sa dívate na prírodu, nesnažíte sa ju predsa pochopiť!

Z čoho teda vychádzate pri tvorbe?

Z niečoho v našom tele, v tele, ktorým žijeme, z jeho skrytej pamäti. Je to niečo konkrétne a zároveň abstraktné. Každý si potom môže do nášho tanca projektovať časť svojho života a osobnosti. Tanec je sen s otvorenými očami.

Koncepty vás teda nezaujímajú?

Vymyslieť môžete len to, čo už poznáte. Pre nás je dôležité byť otvorení niečomu, čo ešte nepoznáme. Inak to už nie je umenie, ale len cvičenie štýlu.

Slovo umelec znie u nás niekedy aj podozrivo. Čo pre vás znamená byť umelcom?

Umenie pre mňa nie je zábavou, hoci občas navštevujem aj muzikály či opery. Súčasné umenie je však pre mňa predovšetkým umením klásť otázky o živote a existencii, byť alternatívnym hlasom svedomia. Byť umelcom nie je otázka výberu, vybrať si môžete len to, či volanie poslúchnete, alebo nie.

Nie je však dnešné umenie len prezentáciou vlastného ega?

Nemyslím si, že umenie je egoistické. Je to, naopak, schopnosť posúvať sa za hranice vlastného ja. Samozrejme, že musíte byť trochu na seba zameraný, keď chcete pracovať a sústrediť sa. Avšak to, čo umelec prezentuje, nepochádza z neho, ale z celej spoločnosti. Umelec nič nevytvára, je len katalyzátorom. Doteraz neviem o sebe len tak povedať, že som umelec.

Prečo? Dnes je predsa "in" byť umelcom!

Je to pre mňa silné slovo. Dnes sa ľudia utiekajú k umeniu aj preto, že je to akýsi výkrik, že sme ešte nažive, pokus odlíšiť sa od klonov modernej doby.

Čo vyžadujete od svojich tanečníkov?

Aby boli skutoční, aby nebojovali proti energii, ktorá prechádza v ich tele. Aby sa neobávali, že budú vyzerať smiešne, aby nehodnotili, nepredstierali. Je však pre nich často veľmi ťažké začať doslovne od ničoho, len tak v prázdnom priestore. Očakávajú nejakú dramaturgiu či nápad. Len tak byť je oveľa ťažšie, ako niečo robiť.

Vyrastali sme v predstave zlého tela a dobrej duše. Ako toto delenie cíti človek, ktorý pracuje telom?

Tancom sa snažím oslobodzovať bunkovú pamäť našich tiel z podobnej neexistujúcej duality. Telo nie je len to, čo sa nachádza pod kožou. Potrebujeme ho, aby sme cítili svoju spiritualitu. Fyzické a duchovné nie je oddelené.