Niekedy sú aj prekvapujúco úspešné firmy alebo veľké projekty dielom jednotlivcov. Niežeby nemali spolupracovníkov, oni sú však tým motorom, bez ktorého by sa myšlienka utopila v konkurencii. Jednou z takýchto osobností je aj šéfredaktorka a vydavateľka SOŇA ČECHOVÁ.
Štrnásť rokov vedie kedysi týždenník, dnes dvojtýždenník Mosty. Minulý rok bola jej práca ocenená prestížnou novinárskou cenou Ferdinanda Peroutku.
* Je vaša práca výsledkom vašich želaní z mladosti? Ako ste sa dostali práve na toto miesto?
"S novinárčením som síce začala už ako desaťročná - vydávali sme asi mesiac časopis Vrabec, netušiac, že to je vlastne ekologický samizdat. Odvtedy som však na takúto prácu vôbec nepomyslela. Študovala som jazyky a neskôr som pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Tatran. Kameňom úrazu sa stal roku 1970 Doktor Živago, ktorého sme preložili viac-menej partizánsky, z vydania, fingovaného v emigrácii. Za tento, inak finančne veľmi úspešný kúsok, som s postupujúcou normalizáciou z Tatranu vyletela a dvadsať normalizačných rokov som strávila v zdravotníctve ako tlmočníčka a prekladateľka. Po roku 1989 som sľúbila svojmu synovi Vladovi Čechovi, že mu pomôžem rozbehnúť československý týždenník Mosty. Vlado tragicky zahynul a ja som po ňom tie Mosty zdedila. Že to vydržím do svojej sedemdesiatpäťky, to sa mi ani nesnívalo."
* Ako si vyberáte spolupracovníkov, aké vlastnosti by mali mať?
"Viete, hľadať spolupracovníkov pre neziskový časopis je oveľa ťažšie, ako obstarávať preň peniaze. Pri dobrej vôli a dobrej povesti sa na časopis peniaze nájdu vždy, i keď skromné. A práve táto skromnosť prostriedkov je na vine, že zväčša prídu mladí a neskúsení a keď sa niečo naučia, odídu na lepšie platené miesto. Okrem toho sa od novinára vyžadujú dve vlastnosti, ktoré nie vždy idú dokopy - tvorivosť a disciplína. A táto práca chce navyše aj určitú obetavosť a v prípade Mostov aj nadšenie pre vec. Uznajte, o čo ľahšie sa hľadajú pracovníci pre banky!"
* Čo považujete za najväčší úspech vo svojej kariére alebo profesionálnom živote?
"Za svoj najväčší úspech pokladám, že sa okolo Mostov grupujú vynikajúci autori českí aj slovenskí. Navyše máme veľmi kultivované čitateľstvo. Osobným za-dosťučinením bola štátna cena Českej republiky, ktorú mi vo Vladislavskej sále odovzdal spolu s bozkom pred kamerou Václav Havel."
* Čo považujete za najväčší neúspech?
"Že som si ešte za štrnásť rokov nenašla definitívneho nástupcu. Ale nedám pokoj, kým sa mi to nepodarí. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že by som sa musela naklonovať, lebo taký nástupca bude musieť robiť fundraising, udržiavať úroveň časopisu, vedieť pútavo písať a navyše udržať pokope tím redaktorov."
* Koľko hodín denne pracujete?
"Ako šesťdesiatročná mladica som pracovala takmer dvanásť hodín denne. S vekom energie nepribúda, ale našťastie pribúdajú prvotriedni spolupracovníci a redakční radcovia, vďaka čomu je časopis určite pestrejší ako keby v ňom dominoval jeden človek."
* Vaša rada tým, ktorí sú ešte len na začiatku kariéry?
"Je ideálne, keď človeku súkromie splynie s povolaním, keď má rodinu, ktorá sa o jeho povolanie zaujíma. Dobrú radu mi dal šarmantne šušľajúci Ibi Maiga: Aj keď fa nedarí, treba vydrfať. Mal pravdu, človek dosiahne niečo len vtedy, keď to robí s totálnym nasadením. Trvalé úspechy nikdy nie sú lacné." (gal)
