Chatár z Rainerovej útulne má ten obraz spred roka dodnes v pamäti. Bol piatok 19. novembra 2004. Médiami sa od rána šírili informácie o očakávanom silnom vetre, nuž aj v škole, kde Peter Petras učí, pustili žiakov skôr domov. On však domov nešiel. Obavy z vetra ho nútili ísť na chatu. "Asi som si myslel, že ak by mi vzalo strechu, budem môcť ešte nejako chatu ratovať," spomína chatár.

V Rainerovej chate však dlho nevydržal. Keď začalo skutočne silno fúkať, snažil sa čím skôr z Rainerky ujsť.

"To nebol normálny vietor, neopísateľne hučalo. Úkryt sme aj s kamarátom zo Zamkovského chaty našli na Bilikovej chate. Až večer pred desiatou sme sa šli pozrieť, čo vietor narobil."

Cestou k chate spadol jeden väčší strom, konármi zachytil aj strechu, ale nič vážnejšie sa na Rainerke nestalo. "Ráno som vôbec nemal predstavu, čo sa udialo v celých Tatrách, nemal som informácie."

Až na druhý deň pochopil, že ten hučiaci vietor nevystrájal len v okolí Hrebienka. "Cesta dolu mi trvala viac než dve a pol hodiny," ešte aj dnes krúti hlavou nad prekážkovou dráhou pomedzi popadané stromy na chodníku, ktorý inak turista zvládne prejsť za dvadsať minút.

Petras nepatrí k tým, čo by bezmocne nariekali nad tým, čo príroda stihla napáchať. "Jednoducho, príroda rozhodla za lesníkov aj ochranárov. Nebolo to prvý ani poslednýkrát, veterné kalamity tu už boli," povedal.

Priznáva, že je prekvapený rýchlosťou, s akou popadané stromy miznú. "Keby to šlo tak rýchlo aj s výsadbou nových stromov na rok, tak to bude dobré," dodáva.