Podľa Josefa Mašína policajti v bývalom režime prisahali, že položia život za komunistickú stranu, preto neľutuje, že niekoľkých zastrelil. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Takto, so zbraňou v ruke bojoval proti komunistom. Veril, že čoskoro príde tretia svetová vojna a oni v nej pomôžu zvrhnúť stalinský režim.

Tento rodený Čech, teraz Američan, sa zúčastnil na konferencii Ústavu pamäti národa venovanej aj obdobiu vlády komunistov v Československu.

V roku 1953 sa Mašín spolu s bratom Ctiradom a kamarátom Milanom Paumerom dostali do západného Nemecka. Cestou prišli o niekoľkých kamarátov. Údajne ich prenasledovalo až 24-tisíc východonemeckých policajtov a sovietskych vojakov. Napriek tomu sa im podarilo dostať na Západ. Dodnes sú zarytými antikomunistami a odmietajú tvrdenia, že sú zločinci, ktorí zabíjali bezbranných ľudí.

Pre bratov Mašínovcov bol veľkým vzorom ich otec, ktorý počas nemeckej okupácie aktívne bojoval proti okupantom, za čo ho aj v roku 1942 popravili.

Od revolúcie odmietate prísť do Česka, na Slovensko ste prišli, prečo?

"Pretože môj dnešný vzťah k Slovensku a Česku je iný. Keď sme z Československa odišli, odišli sme s myšlienkou bojovať za náš spoločný národ. Medzinárodná situácia sa odvtedy zmenila a myslím si, že vývoj na Slovensku je dnes o trochu lepší než v Česku. Tam sa dnes komunistická strana podieľa na verejnej činnosti, je tam právna kontinuita zákonov z komunistického režimu a s tým mám veľký problém."

Na Slovensku je to však podobné, bývalý prezident bol vysoko postavený komunista, tiež sa nedá povedať, že sme sa komunistov zbavili. Napriek tomu vidíte taký rozdiel medzi oboma krajinami?

"Ja som od roku 1990 obchodne navštívil všetky štáty bývalého východného bloku. Krajina, kde som sa narodil, boli Čechy. Československo bola taká bratská spoločnosť národov. Keď som bol v americkej armáde, boli sme tam aj so Slovákmi. Fakt je ten, že dnes sú to dve rôzne krajiny. V Česku je dnes právny systém, ktorý tam bol predtým. Tam sa vôbec nič nezmenilo a kým sa táto situácia nezmení, nechceme sa môj brat a ja vrátiť."

Určite poznáte Vasiľa Biľaka, ktorý podpísal v auguste v roku 1968 takzvaný pozývací list, ktorý bol zámienkou na okupáciu Československa. Spokojne si užíva dôchodok, jeho zať je predsedom súčasnej KSS a sedí v parlamente. Naozaj máte pocit, že je na tom Slovensko lepšie?

"V tomto zmysle je to veľmi podobné ako v Česku. Určite vám niečo hovorí meno Grebeníček (pozn. red. Miroslav Grebeníček je bývalý predseda ponovembrovej KSČM). Je to paralela. Vidím situáciu v Česku a na Slovensku ako ťažkú. Správny moment v roku 1989, keď sa mali problémy s komunistami vyriešiť, bol premeškaný. Nevidím tu charizmatických vodcov s dobrým programom, ktorý by dokázal ľudí pozdvihnúť. Ľudia by sa mali vzdelávať v histórii. Moja generácia sa o to nezaujíma, pretože sa hanbí, že každý počas svojho života tým či oným spôsobom kolaboroval."

Je váš dôvod nejsť do Česka čisto ideologický alebo sú za tým aj obavy, že by vás tam ešte mohli trestne stíhať?

"Čisto ideologický."

Pokúšali ste sa doma očistiť svoje meno?

"O nič sme sa nepokúšali. Ja ani brat nepovažujeme český právny poriadok za hodný toho, aby sme sa s nimi vôbec bavili. Nevystavím sa žiadnemu českému súdu a nebudem sa baviť so žiadnym českým sudcom. Predstavte si, že v Česku je dnes predsedom Ústavného súdu pán Pavel Rychetský. On bol čelnom komunistickej strany. Je tam pritom platný zákon o zločinnosti komunizmu. Som americký občan a neviem si predstaviť, a ani nikto iný v Amerike, že predseda Najvyššieho súdu by bol bývalým členom mafie. To je dnešná situácia v Česku. Mojich priateľov a spolupracovníkov popravili komunisti. Rozsudok nad nami nevyniesol súd, ale komunistická strana, podpísaná pánmi Zápotockým a Čepičkom (pozn. red. Antonín Zápotocký bol prezidentom Československa, Alexej Čepička bol ministrom obrany). Tento rozsudok bol daný súdom, ktoré ho iba vyniesli a tá istá strana je tam dnes a oficiálne funguje."

Čo ste si pomysleli, keď ste sa v novembri '89 dozvedeli, že tu padol režim?

"Nič som si od toho nesľuboval, pretože poznám pána Havla. Je odo mňa o štyri roky mladší, chodil som s ním do rovnakej školy. Viem, kto bol Havel, a viem o jeho činnosti pred rokom 1989. Rozdiel medzi odbojom a odbojom je veľká skala, tam niekde medzi tým je pán Havel. Ja mu štyri roky vo väzení nezávidím. Spáchal zločin na československom ľude, keď ľudí naviedol na to, aby si mysleli, že sa všetko zmení. Ale on zaručil komunistom ďalšiu existenciu. V tom je jeho zločin. Naši ľudia nemali skúsenosť s demokraciou a on ich podviedol."

Havla nemáte rád. Ešte pred pádom režimu okomentoval jednu z kníh, ktorá o vás mala byť na Západe vydaná s tým, že mu behá mráz po chrbte, keď si číta, ako sa jeho spolužiak chvastá tým, koľkých ľudí zabil. Je to dôvod vašej averzie?

"Havlovým motívom dobre nerozumiem. Nie som psychológ a nechcem ich vysvetľovať. Nie je to jediný prípad, keď takto postupoval. De facto si ho komunisti vypestovali, aby s nimi urobil obchod, že sa im nič nestane. Neviem, aké boli Havlove motívy proti nám. Nikdy som ho nemal príliš v láske."

Ako sme sa mali podľa vás s komunizmom vyrovnať?

"Samozrejme. Ja závidím Nemcom a Japoncom, pretože po skončení 2. svetovej vojny to boli spojenci, ktorí Japoncom napísali ústavu, napísali ju aj Nemcom. Ustanovili nové súdne systémy, a preto to boli skutočné demokracie. Nanešťastie my sme takúto situáciu v Československu nemali."

V Česku sú na vašu činnosť rozporuplné názory. Čakali ste, že vás po revolúcii budú vítať ako hrdinov?

"Nikdy sme to neočakávali. V Česku na Slovensku bol 40 rokov komunizmus a všade vidím, že to zanechalo stopy. Za komunizmu bolo o nás napísaných niekoľko publikácií a urobený film, boli veľmi tendenčné. Napríklad film Tridsať prípadov majora Zemana tu beží dvakrát ročne a ľudia vedomosti o našej činnosti čerpajú z takýchto prameňov. Rozpor o tom, za čo sme bojovali, je v tom, že ľudia nevedia, o čom to bolo."

Ste skeptický, čo sa týka schopnosti ľudí porozumieť minulosti?

"Dúfam. To je to, prečo som tu. Ústavom, ktorý tu máte, a diskusiami, ktoré tu prebehli, som nadšený. Verím, že mladí ľudia, aj v Česku, sa začnú viac vzdelávať a učitelia ich začnú učiť, čo komunizmus bol. O nás vyšlo niekoľko kníh, ale žiadna z nich neponúkla všetky fakty. Všetky sú po prvýkrát až v knihe Odkaz, ktorú napísala moja dcéra."

Pokúste sa vysvetliť, ako sám sebe odôvodňujete, že ste vzali do ruky zbraň a zabíjali policajtov?

"Keby tí ľudia boli na tomto seminári, veľmi by im to otvorilo oči. V 50. rokoch to bola občianska vojna. Dnes si to už ľudia nedokážu uvedomiť. Vtedy, ak som chcel ísť nákladným autom z Poděbrad viac ako 50 kilometrov, musel som si zohnať policajné povolenie. Komunisti vtedy vyhlásili triedny boj väčšine svojho národa, kulakom, malým poľnohospodárom a podobne. Strávil som nejaký čas vo väzení, čo som za ten čas videl, to mi stačilo. Koľko ľudí popravili, koľko justičných vrážd vykonali, koľko ľudí zavraždili na hraniciach, koľko životov zničili, koľko tisíc ľudí bolo zavretých, to sú zločiny. Komunizmus stál 70 miliónov ľudských životov na celom svete."

Je podľa vás každý jeden mŕtvy, čo po vás zostal, každé úmrtie zdôvodniteľné, malo význam?

"Podľa mňa áno. Vtedy boli policajti na 95 percent ortodoxní komunisti. Ľudia by si mali prečítať prísahu, ktorú všetci prijali, kde bolo napísané, že položia svoj život za komunistickú stranu. Ten tretí, čo stratil svoj život, Rošický, bol príslušníkom Ľudových milícií. Bol ozbrojený, ja nie, keď som ho zastavil. Vytiahol na mňa pištoľ, podarilo sa mi ho odzbrojiť a zastreliť. Vôbec to neľutujem. Pán Rošický ako príslušník Ľudových milícií tiež zložil tú prísahu a on ju splnil, bol ochotný položiť život. Jeho prianie sa mu splnilo."

Vaša skupina zabila aj zviazaného policajta, ktorý bol rukojemníkom. Bol bezbranný a nemohol vám ublížiť.

"Vojny sa vyhrávajú tým, keď protivník stratí čo najviac nositeľov moci. To, že bol zviazaný, na tom nezáleží, bola občianska vojna. Jej pravidlá sú také, aké sú. Metódu, ako stratil život, nás naučili komunisti, keď nás učili ako bojovať s triednym nepriateľom. V Česku bol podobný prípad, keď sa ľudia snažili uniesť lietadlo na Západ. Bol tam zviazaný policajt. Sťažoval si, že ho putá tlačia. Jedna dievčina mu ich povolila. Ju zastrelil a ostatných neskôr popravili. V takejto situácii nevidím dôvod na pardon. Dôvod, prečo sme zbrane chceli, bol, že sme ich chceli použiť. Neboli sme zberatelia."

Vo východnom Nemecku vás obkľúčili v lese. Váš brat popisoval situáciu, ako sa k vám priblížil nemecký policajt. Zastavil sa blízko vás a zakričal svojmu veliteľovi, že tam nikto nie je. Keď sa vzdialil asi na 30 metrov, brat ho zastrelil od chrbta.

"To bol najhorší moment nášho života. Okolo toho lesíka bolo asi 1200 policajtov. Boli sme obkľúčení, ozývala sa streľba. Či bol otočený chrbtom alebo čelom, to nehrá žiadnu rolu. Bolo to vtedy, keď bol jeden z našich kamarátov postrelený. Krvácal. Bola to otázka sekúnd, možno minút, či nás zastrelia."

Ako ste sa z toho lesa dostali?

"Bol tam ešte jeden policajt, ktorého sme zastrelili. To ich prinútilo, aby obkľúčenie stiahli. De facto tam bola vzbura. Keď policajti videli, že tam dvaja padli, odmietli poslušnosť dôstojníkom. To bolo pre nás veľmi dobré. My sme sa rozhodli preraziť to a podarilo sa nám to.

Čo pre vás znamenal váš otec?

"Vždy bol veľkým príkladom. Niežeby sme každý deň sedeli okolo stola a niečo si čítali. Vedeli sme, že bol vlastenec a bojoval za Československo. Videli sme, že komunisti sú ďalšia obdoba násilia a treba proti tomu niečo robiť. Ľudia si myslia, že sme odišli, aby sme si zlepšili životné podmienky. Tak to nie je, chceli sme sa hneď vrátiť, tá možnosť nám nebola daná. Keď sme odchádzali, bola v armáde skupina vojakov vo vedúcich funkciách, v tom čase všetci očakávali tretiu svetovú vojnu. Tá skupina by v jej prípade bola ochotná pomôcť Američanom. Túto správu sme na Západe odovzdali. Chceli nás poslať naspäť, ale podmienka dôstojníkov bola, že to budú ochotní robiť len v prípade, že vypukne nová vojna. Neprišla, tak sme vstúpili do americkej armády, kde sme päť rokov slúžili v špeciálnych jednotkách."