V odbornom jazyku sa ochrana poslanca pred vylúčením volá zákaz imperatívneho mandátu. Znamená to, že poslanca o jeho mandát nemožno pripraviť len preto, že zmení svoj politický názor.
Táto tradícia siaha do 17. a 18. storočia, keď si parlamenty vydobyli takúto výsadu od monarchov. Je to garancia, že "parlament bude rozhodovať samostatne a nezávisle od iných mocenských zložiek v štáte", tvrdí ústavný právnik Peter Kresák. V demokratickom svete nepozná krajinu, ktorá by túto zásadu nedodržiavala.
Ak by mohli byť poslanci odvolávaní po opustení strany, parlament by sa podľa Kresáka stal vazalom politických strán. Kresák upozornil, že je rozdiel v tom, "či odišiel poslanec z politickej strany dobrovoľne, alebo či ho strana vyhodila".
Aj ďalší ústavný právnik Radoslav Procházka má obdobný názor. Hovorí, že zákaz imperatívneho mandátu zabraňuje stranám sprivatizovať si celý politický systém.
Procházka pripomína, že ak by sme začali z parlamentu odvolávať odídencov, mohli by nastať situácie, keď by sme nevedeli, koho vlastne odvolať. Takýmto príkladom je nedávna situácia v ANO, ktorej poslanecký klub opustila väčšina poslancov. Jedna časť voličov by chcela zbaviť mandátov ruskovcov, druhá lintnerovcov. "Prikladať voličovi nevyhnutne úmysel, že zostáva verný línii vedenia politickej strany a nesúhlasí s odpadlíkom, mi príde trochu trúfalé," dodal Procházka. Okrem toho platí zásada, že poslanec nezastupuje iba voličov, ktorí mu dali hlas, ale celý ľud.
Politológ Grigorij Mesežnikov si myslí, že popretie slobodného mandátu by nabúralo základy parlamentnej demokracie. Pripúšťa síce, že časté odchody poslancov zo strán neprispievajú k stabilite, ale viac sa obáva neprimeranej koncentrácie moci v rukách strán. Myslí si, že riešenie je vždy znovu vo voľbách. "Ak sa nejaká strana prejaví ako nestabilná, tak by ju voliči jednoducho nemali podporovať," povedal. (rp)
