"Reportéri z celého sveta sa skrývali v bočných uličkách a fotografovali, ako obyvatelia štýlom cik-cak utekajú cestami, kde sa nemohli kryť za budovami," rozpráva Nedžad. Vtedy šoféroval sanitku, dnes je taxikárom. "Skoro každý deň vozím niekoho, kto si hovorí minister," smeje sa Nedžad. Mierová dohoda z Daytonu síce zabezpečila Bosne mier, ale zároveň zakonzervovala nezmyselné delenie na tri etniká: srbské, chorvátske a bosnianske (moslimské). Výsledkom je, že v Bosne sú traja prezidenti, trinásť vlád a 144 ministrov.
Podobné scény, aké popisuje Nedžad, zažívali obyvatelia Sarajeva v rokoch 1992 až 1995 denne. Najväčšie mesto v Bosne obliehala juhoslovanská armáda a armády bosnianskych Srbov. Viac ako tri roky žili Sarajevčania bez vody a elektriny, s minimom potravín a pocitom, že ich kedykoľvek môže zasiahnuť snajper alebo mínometný granát. Len kopec s televíznou vežou neobsadili ostreľovači. Niektoré otvorené ulice sú dodnes známe ako aleje snajperov.
Sarajevčania do poslednej chvíle nechceli uveriť, že prichádza vojna. "Vedeli sme, že v okolí je vojenská technika. Keďže sme však roky žili - židia, moslimovia, Chorváti aj Srbi - spolu ako výborní susedia, nevedeli sme si predstaviť, že vojna bude trvať dlhšie ako 5, 10 či 15 dní," rozpráva Goga Memiševičová, ktorá aj počas vojny pracovala ako urbanistka.
"V prvých dňoch sme museli vyriešiť, kde sa bude pochovávať: cintoríny na viditeľných miestach sa stali ľahkým cieľom pre snajperov," vysvetľuje Goga. "Boli sme takmer ako vo veľkom koncentračnom tábore," hovorí Davor Sušič - textár a basgitarista legendárnej bonianskej rockovej kapely Zabranjeno Pušenje (Zakázané fajčiť). Pôsobil v nej aj ďalší známy Sarajevčan, režisér Emir Kusturica.
Kultúre sa počas obliehania darilo. Kiná boli plné, otvárali jednu výstavu za druhou. Dizajnérska skupina Trio vytvorila mnoho plagátov o živote v obkľúčenom meste. Slávna je paródia na reklamu Nike o chlapcovi, ktorý si obuje tenisky a uteká snajperskou alejou. Sarajevský čierny humor. V podzemí Akadémie umení v Sarejeve pred jedenástimi rokmi uprostred vojny vznikol prvý ročník filmového festivalu, ktorý dnes patrí medzi najvyhľadávanejšie v Európe.
"Vďaka umeniu sme si udržali zdravý rozum," hovorí Sušič, ktorý sa po vojne presťahoval do Záhrebu, v rodnom meste však stále má byt. "Sarajevo je pre nás stále svätým mestom, a je jedno, akej sme národnosti." "Doteraz tu nie je taký bohatý kultúrny život ako počas vojny. Všetci sa snažili dobre vyzerať, obliekali si najlepšie veci. Kto by si pomyslel, že z piatich litrov vody si navarí, osprchuje sa a umyje si vlasy," spomína Goga.
Po desiatich rokoch je väčšina zo zbombardovaných budov zlikvidovaná či opravená. Zo straty vyše 100-tisíc obyvateľov, ktorí počas vojny zahynuli alebo ušli, sa však Sarajevo nespamätalo. Goga: "Chýba generácia tridsiatnikov, ktorí by postavili mesto na nohy."
Autor: MIREK TÓDA, Sarajevo
