S nadhľadu šedín osemdesiatnika sa v olympijskom Salt Lake City pohybuje VLADIMÍR ČERNUŠÁK. Čestný člen Medzinárodného olympijského výboru, dlhoročný predseda bývalého federálneho a slovenského (1992 - 1999) národného olympijského výboru prežil pestrý film úspechov a pádov našich športovcov pod piatimi kruhmi. Rozvážny rozhľadený muž už na zimných hrách v Sapporre 1972 prvýkrát šéfoval výprave Československa.
Ako vnímate bez priamej zodpovednosti smutné vystúpenie slovenskej výpravy v Salt Lake?
„Vždy, keď sa nepodarí dosiahnuť dobré výsledky, na ktoré som sa tešil ako každý, nastáva rozladenie, smútok. Ale to je iba prvá reakcia na športový osud. Potom si treba pokojne sadnúť, analyzovať chyby a poučiť sa, lebo onedlho sa začne príprava na letné hry v Aténach 2004. Nebolo by múdre opakovať rovnaké chyby ako v Amerike.“
Ako skúseného diplomata vás ťažko nútiť, aby ste sa odpútali od solidárneho postoja k svojim funkcionárskym nasledovníkom v Slovenskom olympijskom výbore. Napriek tomu zrejme budete súhlasiť, že horšie výsledky na ZOH ste nezažili.
„Ak vezmeme krátku históriu samostatnej slovenskej výpravy, musím vám dať za pravdu. V Lillehammeri 1994 i Nagane 1998 sme rozhodne neboli takí skormútení. V oboch prípadoch vždy niekto aspoň ako-tak výraznejšie zabral. Piate miesto biatlonistiek je málo na najpočetnejšiu výpravu, ktorú sme do Salt Lake vyslali.“
Okrem rekordného počtu športovcov bola v Utahu najmasívnejšia skupina funkcionárov, čo sa odrazilo aj v rekordnej finančnej náročnosti. Samotní olympionici unisono opakovali, že ani počas dlhodobej prípravy pred olympijským vrcholom sa nemali na čo sťažovať. Na to býva a určite aj bude verejnosť doma citlivá.
„Iste, ale netreba hneď s prvou vlnou vášní všetko zatracovať. Športové výsledky ovplyvňuje množstvo rozmanitých faktorov. Aj iným výpravám sa predpoklady zrútili. Napríklad Rakúšania získali do piatka jediné zlato v zjazdových disciplínach. Ani viacero strieborných a bronzových medailí im nedokázalo nahradiť túžobne očakávané ďalšie triumfy.“
Čo by uspokojilo vás?
„Keby sme získali jedinú medailu, bolo by vyhrané. Nestalo sa, preto je nutné, aby funkcionári i športovci veľmi seriózne vstúpili do seba a zamysleli sa ako ďalej.“
Neboli niektoré športy v Salt Lake zastúpené, len aby boli?
„Naozaj musíme ostať reálni. Slovensko má stále iba svojich päť miliónov obyvateľov, čím je zákonite limitovaný počet talentov. Nielen v športe, ale aj v iných sférach. Nesmieme živiť ilúzie, že vo všetkom budeme super. Investovať treba tam, kde môže byť vytvorenie podmienok aj efektívne. Samozrejme, potrebná bude pri tom dávka odvahy.“
Okrem svojej bohatej funkcionárskej kariéry ste pôsobili aj ako pedagóg na bratislavskej Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Jej absolventi v súčasnosti zaujímajú kľúčové funkcionárske posty aj v SOV - predseda František Chmelár, podpredseda Július Dubovský, rad ďalších pracuje vo zväzoch. Veríte, že vaši bývalí študenti majú dostatok progresívneho potenciálu na to, aby sme sa dočkali lepších časov?
„Správne mierite aj na funkcionárske a trénerské kádre. Aj ich úroveň podmieňuje výkonnosť športovcov. Nazdávam sa, že do budúcnosti treba nájsť odvahu a jasne povedať - máme podmienky na tie a tie športy a do nich budeme investovať. Úspešný vrchol pyramídy si vždy bude vyžadovať širokú základňu. Stavať na úzkej báze sa nemusí vždy vyplatiť.“
K tomu čiastočne smeruje aj u nás zavedený systém toptímov, ktorý úzkemu okruhu športovcov poskytuje na naše pomery finančný komfort. V našej mentalite vzniká nebezpečenstvo, že si stačí udržať miesto v tejto smotánke. Alebo nie?
„Koncepcia toptímu je správna, ide už o finalizáciu športového produktu. Ešte predtým je dôležitejšie vybrať si športy, na ktoré máme naozaj predpoklady. Nielen čo sa týka talentov, ale aj materiálneho zabezpečenia, trénerov i funkcionárov.“
Čo by ste vyčítali alebo poradili súčasnej novej funkcionárskej vlne v SOV?
„Odporučil by som jej väčšiu jednotu, aby ju spájala jediná myšlienka - čo najlepšie reprezentovať Slovensko. Aby svoje osobné záujmy dali bokom.“
Najbolestnejšie sklamanie v Salt Lake pripravili fanúšikom hokejisti. Ako ste ho prežívali vy?
„Na jednej strane je systém olympijského turnaja naozaj nespravodlivý a voči nám zvlášť nefér zo známeho dôvodu, že najlepší hráči nemohli hrať od začiatku. Na druhej by sme sa mali kriticky pozrieť, ako to vyzerá v našej domácej súťaži.“
Ako zvládli americkí organizátori XIX. hry? Ako na vás zapôsobila ich atmosféra?
„Napriek obavám zo známych dôvodov sa im od začiatku darilo. Všetko beží hladko z každej stránky. Napríklad aj operatívne zvládnutá prudká zmena počasia. Vysoko vyzdvihujem najmä prístup dobrovoľníkov, ktorí sú priateľskí, ústretoví a obetaví.“
Najväčší mediálny rozruch vyvolala dodatočná dekorácia kanadskej krasokorčuliarskej športovej dvojice zlatými medailami. Váš názor?
„To si musí vyriešiť medzinárodná korčuliarska únia. Objavujú sa signály o úprave rozhodovania, aby bol čo najviac eliminovaný subjektívny moment.“
Vaším poslaním je ochrana olympijských ideálov. Ako vidíte ich budúcnosť v silnejúcom tlaku komercionalizácie, ako to predvádza napríklad NHL?
„To ostáva hlavnou úlohou nielen Medzinárodného olympijského výboru, ale aj národných výborov a športových federácií.“
Aký máte aktuálny pocit z možnej opätovnej kandidatúry Tatier na usporiadanie zimných hier?
„Táto tendencia na Slovensku stále pretrváva, ale myslím, že treba vyčkať na lepšie podmienky, predovšetkým ekonomické.“
Váš najpríjemnejší zážitok v Salt Lake?
„Pripravil mi ho pred pár dňami predseda MOV Jacques Rogge, ktorý mi umožnil osobné stretnutie. Vymenili sme si názory na budúcnosť olympizmu a prebrali sme opatrenia, ktoré sa majú prijať na mimoriadnom zasadnutí v Mexiku v novembri tohto roku.“
VOJTECH JURKOVIČ,
Salt Lake City
