Výstava na Zelenej ulici v Bratislave na prvý pohľad vyvoláva dojem jednej z výstav otváraných v chladných priestoroch bánk, poisťovní a firiem, ktoré ani čiastočne nemôžu nahradiť plnokrvnú umeleckú scénu. Majitelia firiem si zadarmo vyzdobia vstupné haly a k tomu ich hreje hrdosť, že zviditeľňujú zúbožených umelcov. Tí dúfajú, že aj v tvorivo tupých honosných halách predsa len kohosi oslovia. Aspoň zblúdilého rakúskeho turistu, ak už nie vplyvného nemeckého galeristu. Takto údajne preberáme zaužívanú prax západnej Európy. Lenže, ako to už býva zvykom, západná prax v našich podmienkach zdegradovala. Ústretovosť bohatých inštitúcií sa obvykle končí vernisážovým sektom a slovami povzbudenia.

Zdá sa, že výstavy v Slovenskej sporiteľni patria do inej kategórie. Slovenská sporiteľňa, píše sa v sprievodnom bulletine, buduje pod vedením odborníkov vlastnú zbierku a organizovaním malých výstav systematicky sonduje súčasný terén. Doterajšie výstavy pod jej značkou sa vždy spoľahli na overené hodnoty, čiže dôstojnú a bezpečnú nudu, aká napokon do sporiteľne vhodne zapadá. No tentoraz sme sa predsa len dočkali prekvapenia.

Na stenách visí vyše dvadsať veľkorozmerných farebných fotografií, ktoré nie sú ani lákavými aktmi, ani vzrušujúcim dokumentom. Nie sú ničím viac než klamlivou hrou, novým svetom či svetom medzi realitou a fikciou. Z fotografií na nás civia prázdne pohľady umelohmotných figúrok zvierat a vojakov, zoradených buď v odovzdaných radoch, alebo bojujúcich skupinkách. V druhom pláne rozoznávame akoby zväčšený odraz tej scény.

Okrem napätia zo surreálnej situácie sa k nám prediera otázka: Čo to je? Čo je naozaj a čo je len obraz? Je to počítačová manipulácia alebo fotografia videného? „Zaoberám sa realitou a jej mediálnym zobrazením. Vytváram malé scény, tie sníma videokamera a výsledný obraz vytvára pozadie na televíznej obrazovke. Dá sa povedať, že táto scéna je na pozadí v priamom prenose.“ Záhadné zdvojenie nie je teda výsledkom jednoduchej počítačovej manipulácie, ale prácnym a postupným používaním videotechniky a fotografie. Muchy sadajú na svoj obraz na obrazovke, stádo sa pozerá a zebra sa čuduje, že sa vidí v zázračnej skrinke, včely ovoniavajú televíznu ružu. Názov jednej z fotografií - Hieronym Bosch verzus McDonald - presne pomenúva pominuteľnú uhrančivosť skutočných a zároveň divadelných scénok, ktoré zachytila a tým aj zrelativizovla všadeprítomná televízia.

Zvláštne, že Miloš Boďa, hoci pracuje s realitou a jej odrazom v médiách, čiže s horúcou témou, sa vo výberových výstavách súčasného umenia veľmi často neobjavuje. Snáď práve pre magickú až dekadentnú krásu jeho fotografií, ktorú slovenskí kurátori neradi spájajú s umeleckým dielom, lebo tak im to kážu hlboko zakonzervované pravidlá konceptuálneho umenia sedemdesiatych rokov.

Autor: Beata Jablonská(Autorka je výtvarná kritička)