Od prejavu prezidenta Georgea Busha, v ktorom pomenoval os zla, si politickí analytici lámu hlavu, prečo vynechal štáty ako Kuba, Líbya či Sýria. Len polovica štátov, ktoré americkí politici tak radi nenávidia, spadá do osi zla: Irán, Irak a severná Kórea.

Washington zvládol krízu po 11. septembri skoro bezchybne, a tak si počínal až do obdobia asi pred dvoma mesiacmi. Prezident George Bush sa nechytil do pasce, ktorú mu nachystala al-Káida. Namiesto masívnych, unáhlených útokov proti údajným teroristickým cieľom v celom arabskom svete, ktorými by poskytol Usámovi bin Ladinovi tisícky nevinných civilných moslimských obetí a morálne víťazstvo, americký prezident zadržiaval zlosť dvadsať dní a potom sa cieľavedome zameral na jediný štát: Afganistan.

Na podobnú, hoci oveľa menšiu provokáciu v roku 1998, keď samovražední atentátnici na dvoch amerických veľvyslanectvách v Afrike zabili dvadsať Američanov, Bill Clinton odpovedal 75 riadenými strelami na ciele na Blízkom východe. Vybrané boli na základe podozrenia, špekulácií a chýrov. O život prišli stovky nevinných ľudí a možno ani jediný člen al-Káidy.

Útok al-Káidy bol úspešný v tom zmysle, že prinútil Busha napadnúť jednu krajinu odplatou za krutosť, ktorá postihla Američanov. Americká verejná mienka by sa nezmierila s ničím menším. Keď však vybral Afganistan, zvolil si cieľ, ktorý schválil aj zvyšok sveta (dokonca aj Rusko, India a Čína) a bolo ľahké zlikvidovať ho. Armáda Talibanu bola zle vycvičená a režim, ktorý bránila, bol beznádejne naivný a neschopný.

Útok na Afganistan bol bleskovým nízkorozpočtovým úspechom a koncom decembra mala Bushova administratíva vyhlásiť víťazstvo a ticho si pogratulovať k šťastiu a dobrému zvládnutiu krízy. Vodcovia al-Káidy, ktorí prežili, boli na úteku, bombardovanie zabilo relatívne málo moslimských civilistov a v žiadnom proamerickom režime arabského sveta nedošlo k vážnym protestom. No namiesto toho neprestala, ale adresovala hrozbu ďalších útokov na iné krajiny, ktoré neboli nijako prepojené so septembrovými teroristickými útokmi.

Vybrala si samé nepríťažlivé režimy. Všetky údajne pracujú na získaní zbraní hromadného ničenia. Biely dom však donedávna tvrdil, že program Národnej protiraketovej obrany ochráni Američanov pred akoukoľvek hrozbou týchto „odpadlíckych štátov“. Potrebuje Amerika skutočné vojny, aby boli odzbrojené?

Keď presvedčenie, že Spojené štáty sú vojensky neporaziteľné, začne nahlodávať pocit zraniteľnosti, vzniká pozoruhodne agresívna zmes. Vláda ignoruje, že všetci priatelia a spojenci, ktorí podporovali kampaň proti Afganistanu, teraz naliehajú na USA, aby nenapadli Irak či iných členov osi zla skôr, než by sa preukázala ich účasť na septembrových útokoch. V atmosfére provokatívnej víťazoslávy však už spojenci nie sú takí prepotrební.

Autor: Londýn pre SME(Autor je historikom a publicistom)