FOTO
V tejto rubrike rozprávajú známi ľudia a redaktori SME o svojom spolunažívaní s domácimi zvieratami.
Dnes: RICHARD FILIPKO, redaktor SME
Zničené dvere, rozrytý trávnik v záhrade, odhryznutá zásuvka na ťažnom zariadení auta, zničené sedadlá bicyklov. Náš vlkodav Kony (celým menom Connery Aarkas Eden) bude mať jedenásť mesiacov. Už dnes je taký veľký, že keď mu pubertálne zašibáva a vyskakuje, dostanem občas do nosa "lakťom" jeho prednej laby. Vtedy chodí manželka po dvore radšej s metlou a odháňa ho. Ale ani ľahkú zrážku s pubertálne rozradosteným vlkodavom človek len tak neustojí.
Keď nám v zime zomrela čierna novofunlanďanka, v smútku sme rozmýšľali, že náhradníka už asi nechceme. Vydržalo nám to týždeň. Potrebovali sme psa, ktorý je mierumilovný k domácim, k deťom, ale dosť veľký na to, aby odstrašil. Čoskoro sme našli inzerát chovnej stanice v Čechách na trojmesačné šteniatko vlkodava. Vedeli sme, že je to veľké zviera, ale keď sme v sobotňajšie dopoludnie vošli do dvora domu na kraji juhočeskej dedinky a zbadali matku a starú matku nášho šteniatka, vyviedlo nás to z miery. Až takú veľkosť sme naozaj nečakali. "Veď to je ako somár," prebehlo mi hlavou, keď sa teta nášho budúceho psa postavila medzi dvere. Zaprela sa a takmer ju nevedeli vytlačiť. Vtom pribehol Kony. Trojmesačný vlkodavček veľkosti nemeckého ovčiaka, len ešte detsky štíhly.
Dnes už "somársky postoj" predvádza občas aj on. Rád sa postaví medzi auto a stenu, aby tadiaľ nikto nemohol prejsť. Na lúke za domom, kam s ním chodíme každé ráno, zvyknú tetky zbierať huby. Raz z diaľky kričali: "Tritisíc bohov, len ho nepustite, veď to je lev!"
Misku so žrádlom a vodou musí mať Kony na stojane, inak by sa musel na zem priveľmi zohýbať.
Jeho puberta je silnejšia, ako sme čakali. Uvedomuje si svoju veľkosť, vie, že aj keď sa celá dedina postaví na hlavu, môže si dovoliť urobiť po svojom. Svoju silu si však ešte neuvedomuje, a tak, keď prichádzam domov, jeho privítanie dosť bolí. Nepoznám však psa, ktorý sa dokáže na ľudí pozerať s väčšou láskou ako vlkodav. Nie je ten typ ako vlčiak, ktorý splní všetko, čo od neho pán chce, ale je nadšený z akejkoľvek pozornosti a hladkať by sa nechal od rána do večera. Rovnako aj on pohladká každého, koho pozná, takže občas bývame od jeho jazyka poriadne mokrí.
Začiatkom novembra sme išli na prvú výstavu. Do kategórie mladých. Mal som malú dušičku, napriek výcviku sa stáva, že Kony vo výstavnom postoji nevydrží dlhšie ako dvadsať sekúnd. Na výstave sa však predviedol ako typický exhibicionista. Vydržal nádherne stáť dlhé minúty. Len keď si nás rozhodca privolal k sebe, aby si ho prezrel z bližšia, zaujímalo ho všetko iné okrem výstavného postoja. A to bolo v čase, keď mal byť najdisplinovanejší.
Nedávno som videl kreslený vtip, ako chlap leží na dne hlbokej jamy a kričí na manželku, že ich "drobček" vlkodav zasa rýpal. Zdalo sa mi to zveličené. Dnes si myslím, že náš Kony sa najradšej zo všetkého hrá na bager. Vlani v lete sme kúpili na dvor pred dom hotový trávnik, dnes už po ňom neostali ani korene. Každý druhý deň zasýpame polmetrové jamy, ktoré v noci vyhrabe. Ale aj tak by som už iného psa nechcel.
