„Stalo sa to začiatkom 90. rokov,“ hovorí X, vysoký úradník Komisie EÚ v Bruseli. „Vtedy som pracoval v NATO. Vo svete sa všetko menilo. Ale my, v hlavnom stane aliancie, akoby sme ani nevedeli, že v tom istom meste sídli aj Európska únia. Na vlastné tričko, bez súhlasu nadriadených, rozhodol som sa stojaté vody rozčeriť. V telefónnom zozname som našiel číslo riaditeľstva pre medzinárodné vzťahy Európskej komisie, a tak sa to všetko začalo.“

Po roku sa X stretol s istým úradníkom komisie v jednej z bruselských kaviarní, kde si pod stolom vymenili dokumenty. Neporušili tým nijaký predpis, ale rozhodli sa, že nebudú nikoho dráždiť. V tom čase nemala únia s NATO nijaké kontakty.

Dnes už formálne vzťahy existujú, ale sú vlažné, najmä zo strany NATO. Diplomati aliancie, najmä Američania, hovoria, že únia, formujúc Európske sily rýchleho nasadenia, môže spôsobiť smrť NATO.

„Bojíme sa, že v Európe vzniknú dve inštitúcie, ktoré by mohli vydávať európskym armádam odporujúce si rozkazy,“ povedal pre Gazetu istý americký predstaviteľ v hlavnom stane.

„Veríme v NATO. To je základ našich vzťahov s Európou, posvätný a nenarušiteľný. Oslabiť NATO znamená oslabiť Európu i Ameriku,“ vyhlásil v januári Colin Powell v americkom Senáte. Podporil ho senátor John McCain: „Plány únie vyvolávajú v aliancii rozpory.“

Obavy majú aj stredoeurópski politici. Vo februári poľský prezident Kwaśniewski počas návštevy Nemecka vyhlásil, že Poľsko podporuje vypracovanie spoločnej európskej obrannej politiky na zásade spolupráce a nekonkurencie s NATO. Ako člen aliancie a kandidát vstupu do EÚ sa však prihovára za to, aby sa Poľsko mohlo zúčastniť na týchto kontaktoch.

Majú vízie konca NATO opodstatnenie? Majú snáď pravdu politici, ktorí pokladajú európsku iniciatívu za strašný vírus ESDI (European Security and Defense Identity) a vystríhajú, že štáty únie prestanú trvať na zachovaní NATO, lebo sa ich záujem sústredí výlučne na európsku armádu?

Po štyridsiatich rokoch

Myšlienka vytvoriť európske obranné sily je oveľa staršia ako únia, ktorá vznikla rozšírením a premenovaním Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) až v roku 1992 v Maastrichte. Ale už v roku 1947, v Dunquerque, podpísali Francúzsko a Veľká Británia vojenský pakt zameraný proti Nemecku, ktoré – vtedy ešte ani neexistovalo. Začiatkom 50. rokov čelní predstavitelia Spoločenstva ocele a uhlia, ktoré sa stalo zárodkom EHS, vypracovalo projekt Európskeho obranného spoločenstva. Francúzsky parlament však tento projekt v roku 1954 neschválil. O desať rokov neskôr, v čase, keď bol francúzskym prezidentom de Gaulle, sa Francúzsko chcelo rehabilitovať a navrhlo vytvorenie vojenskej organizácie nezávislej od NATO. Oslovené európske vlády však iniciatívu Paríža odmietli. V 50. rokoch vznikla síce Západoeurópska únia – vojenský pakt, ale iba na papieri. Kým trvalo sovietske ohrozenie, bolo NATO jedinou vojenskou organizáciou západného sveta.

Situácia sa zmenila až v roku 1998, keď Veľká Británia, dovtedy zaťatý prívrženec NATO, navrhla spolu s Francúzskom vytvorenie európskych, od NATO nezávislých ozbrojených síl. Deklarácia z bretónskeho prístavu Saint Malo, ktorú podpísali prezident Jacques Chirac a premiér Tony Blair, bola pre svet veľkým prekvapením, lebo Londýn dovtedy torpédoval všetky pokusy o vytvorenie armády mimo rámca NATO.

Na summite v Kolíne v roku 1999 EÚ britsko-francúzsky projekt odobrila. Ešte na jeseň v tom istom roku sa vodcovia EÚ na stretnutí v Helsinkách dohodli, že európska armáda bude mať 60 000 vojakov, 300 lietadiel a niekoľko desiatok bojových lodí. O rok neskôr bol v Nice podpísaný dodatok k dohode ustanovujúcej vznik Európskych síl rýchleho nasadenia (Rapid Reaktion Force; RRF), Európsky výbor politiky a bezpečnosti (COPSI), Vojenský výbor a štáb. Európska armáda má byť pripravená najneskôr do roku 2003. Bude mať k dispozícii spravodajský systém využívajúci európske satelity Helios II, ktoré sú už pripravené na vypustenie. Za necelé tri roky vytvorila EÚ popri NATO paralelnú vojenskú štruktúru. Počas ďalších troch rokov ju má zmeniť na skutočnú armádu.

Pre protivníkov európskej armády bol summit v Nice začiatkom apokalypsy. Prorokujú zánik NATO, ale nezohľadňujú fakt, že európske ozbrojené sily boli od začiatku projektované tak, aby nedošlo ku kolízii s alianciou.

Taktika

Čo má byť úlohou týchto síl? Pred niekoľkými rokmi, počas stretnutia ministrov obrany EÚ sa v nemeckom Petersbergu rozhodlo, že euroarmáda bude klinom, ktorý oddelí bojujúce strany, umožní evakuáciu civilných obyvateľov i cudzincov na ohrozenom území a bude zastupovať políciu. Ani raz sa nikto nezmienil o tom, kde majú byť tieto sily použité. Príklady dodal život: Balkán, Východný Timor…

Americká vojenská taktika, ktorá je základom stratégie NATO, nemá v repertoári nedopustenie občianskej vojny v inom štáte. Príkladom je Kosovo. Letecké útoky boli menej účinné, ako tvrdili predstavitelia NATO. Podľa spoľahlivých zdrojov boli straty juhoslovanskej armády minimálne – 13 tankov, niekoľko diel, niekoľko stoviek vojakov a policajtov. Iba hrozba intenzívnejších náletov, najmä ničenie srbskej energetiky a komunikácií, priniesli ovocie. Miloševič ustúpil, Albánci sa mohli vrátiť do Kosova. NATO však odmietlo nasadiť aj pozemné vojská (v Prištine sa ako prví objavili Rusi) a rozhodne odmietlo aj správu provincie v prechodnom období.

Čo vyplýva z kosovskej lekcie? Iba rýchlo premiestnená pechota môže zaručiť bezpečnosť bezbranných civilov. Musí však byť pripravená aj na vlastné straty.

„Francúzsko, Veľká Británia a ďalšie európske štáty stratili iba v Bosne vyše 100 vojakov. Dokázali, že rizika sa neboja a v Bosne ostanú,“ hovorí André Dumoulin, profesor univerzity v Liége, vojenský expert Belgicka. Reagoval tak na nedávne špekulácie, podľa ktorých sa Bush zberá stiahnuť z Balkánu všetkých Američanov. Americkej verejnej mienke sa nepáči, že „tam kdesi ďaleko hynú naši chlapci“. Zo Somálska Američania vycúvali už po strate desiatich vojakov.

Američanom nemožno zazlievať, že sa nechcú stať policajtom balkánskych či albánskych „vojničiek“. NATO vzniklo pre to, aby chránilo západnú Európu pred úderom Sovietskeho zväzu. Keď sa ZSSR rozpadol, viacerí začali prorokovať, že sa rozpadne aj aliancia (Rusi si to priam želali). NATO však pretrvalo aj bez protivníka. Rozšírilo sa o Poľsko, ČR a Maďarsko, pričom 5. článok severoatlantickej dohody, ktorý hovorí o spoločnej obrane v prípade útoku na jeden z členských štátov, ostáva dodnes jej hlavným tmelom. „Európske sily dopĺňajú alianciu,“ vraví Dumoulin. Nikto hádam neverí, že 60 000, aj keď najlepšie vyzbrojených vojakov, dokáže ubrániť Európu pred frontálnym útokom. Sily rýchleho nasadenia vznikajú preto, lebo politici sa hanbia, že si nedokázali s balkánskym konfliktom poradiť bez pomoci USA. Nechcú, aby sa to zopakovalo.

Peniaze

Celé roky karhajú americkí ministri obrany svojich európskych kolegov za to, že vydávajú na zbrojenie príliš málo peňazí. Experti NATO zasa upozorňujú, že Európe chýba vojenská technika, najmä transportné lietadlá. Projekt síl rýchleho nasadenia spôsobil, pokiaľ ide o výdavky členských štátov únie na armádu, hotovú revolúciu. V roku 1999 Francúzsko, Nemecko a Veľká Británia schválili plán európskeho transportného lietadla a objednali v konzorciu Air bus 250 kusov. Prvé transportné lietadlá A-400M Made in Europa vzlietnu v roku 2003 a v ničom nebudú zaostávať za americkými.

Objednávka A-400M je prvou z radu objednávok, ktoré štáty EÚ, prostredníctvom OCCAR (Európskej agentúry pre nákup zbraní) zadali. Táto agentúra bude objednávať techniku na základe poverenia najmenej šiestich štátov EÚ, vďaka čomu dokáže potom vyjednať u výrobcov (aj v Amerike), lepšie podmienky a nižšie ceny. A to Američanov škrie.

Misie európskych síl budú nevďačné. Budú sa na nich zúčastňovať iba profesionálni vojaci – mobilní, vycvičení, po zuby ozbrojení. Vznik RRF urýchli v štátoch EÚ reformu ozbrojených síl – armádu budú tvoriť najmä profesionáli. Francúzi sa už pre tento krok rozhodli, hoci tam má armáda vycvičená z generácií povolaných brancov veľkú historickú tradíciu.

Tieto zmeny vylepšia štruktúru výdavkov na zbrojenie. Veľké armády spotrebujú značnú časť rozpočtov ministerstiev obrany na výcvik, žoldy a starostlivosť o státisíce vojakov, na byrokraciu, atď. Menšia, profesionálna armáda je lacnejšia.

Profesionalizácia však neznamená zmenšenie výdavkov na armádu. V roku 1999 vydelila francúzska vláda na armádu 189 miliárd frankov – 2,15 percenta z hrubého domáceho produktu (HDP). Začiatkom tohto storočia sľúbila, že armáde ešte pridá. Postaví sa nová fregata Horizon, vyrobí sa 80 vrtuľníkov Tigre (ďalších 80 kúpia Nemci) a vyvinie sa dopravná helikoptéra NH90.

Veľká Británia udržuje výdavky na armádu už celé roky na hladine 2,5 percenta HDP, vďaka čomu bude mať kráľovské námorníctvo už onedlho dve nové lietadlové lode. „Väčšina štátov EÚ už prestala škrtiť výdavky na armádu,“ priznal nedávno Klaus-Peter Kleiber, zástupca generálneho tajomníka NATO pre politické záležitosti.

Amerika

„Môže sa stať, že Američania nebudú chcieť intervenovať v nejakom konflikte na Balkáne či v Moldavsku. Kto vtedy zabráni krviprelievaniu?“ pýta sa rétoricky X.

Predstavitelia EÚ však ubezpečujú: európske vojenské sily pôjdu do akcie jedine vtedy, keď aliancia nebude chcieť zasiahnuť. „Nikto nechce vyháňať Američanov z Európy. Ak budú chcieť intervenovať v nejakom európskom konflikte, NATO bude mať prednosť,“ zdôrazňuje Dumoulin.

Zdá sa však, že v posledných týždňoch Američania pochopili, že úsiliu únie nezabránia. Aj oni už tvrdia, že vytvorenie európskej obrany je možné aj paralelne s NATO.

„Ak sa Európa rozhodne zúčastniť sa na nejakom konflikte na vlastnú päsť, vždy môže využiť informácie z centra plánovania SHAPE v Monse,“ hovorí americký diplomat pôsobiaci v Bruseli.

A čo so štátmi, ktoré nie sú v únii, ale sú členmi NATO? Donald Rumsfeld v Mníchove vyhlásil, že „Európa musí do svojich vojenských plánov začleniť aj nečlenské štáty EÚ“. Mal však na mysli iba Turecko, spojenca USA, člena NATO, štát, ktorý zatiaľ nesplnil podmienky vstupu do EÚ.

Časť Európanov to prijala ako nenáležité „poučovanie staršieho brata“. Rumsfeld má na jednej strane pravdu: ak sa únia pripravuje na rozšírenie, musí dať jasne najavo, že jej ozbrojené sily sú otvorené pre všetky štáty, ktoré sa v budúcnosti stanú jej členmi. Ale na druhej strane: nemá vari únia právo vytvoriť novú štruktúru, v tomto prípade vojenskú, podľa vlastných pravidiel? USA predsa nezasahujú do toho, s kým únia podpisuje obchodné dohody.

Šanca pre kandidátov EÚ

Máme sa znepokojovať, že únia zatiaľ nespomína ani najnovších členov NATO, horúcich kandidátov na vstup do EÚ – Poľsko, ČR a Maďarsko? Európska obranná iniciatíva však predstavuje aj pre kandidátov EÚ šancu. Ak o ňu prejavia záujem, môže to urýchliť ich prijatie do únie. RRF presadzujú najmä Francúzsko, Veľká Británia a Nemecko. Najväčšie výhrady proti rozšíreniu EÚ má z tejto trojice Francúzsko. Ak vlády stredoeurópskej trojice presvedčia Paríž o svojej podpore, Paríž môže vyčleniť na rozšírenie aj finančnú injekciu.

Poľská vláda už prejavila záujem začleniť poľské vojsko do európskej armády. Táto iniciatíva má však svoj háčik. Poliaci kritizujú „nepotrebné zdvojovanie štruktúr“, nechcú aby euroarmáda mala vlastné vojenské plánovanie, nástoja na tom, aby sa o všetkom rozhodovalo iba v centre plánovania NATO – v Monse. Francúzsko však trvá na nezávislom štábe, chce sa vymaniť spod závislosti od USA. Majú byť vari stredoeurópski záujemcovia americkejší ako Američania? Alebo by mali radšej počkať, či politici Francúzska a USA nájdu vyhovujúci kompromis?

Únia chce, aby kandidátske krajiny dodali do Európskych síl rýchleho nasadenia 33 000 vojakov. Poľsko dodá toľko vojakov ako Španielsko (6000), pretože aj v Rade ministrov únie má toľko hlasov ako Španielsko. Takto sa dajú vypočítať aj kontingenty ďalších krajín.

KONRAD NIKLEWICZ

Gazeta Wyborcza