Vďaka tomu si na neho nikto nikdy netrúfol. Príliš som tomu nechcel veriť, veď takéto demonštrovanie sily musí mať na ľudí opačný efekt.
Mnohí Európania žijú v ilúzii, že každý Japonec dokonale ovláda bojové umenie. Aj mňa kamaráti na Slovensku často žiadajú, aby som predviedol nejaké pózy. Neprekáža mi to, robím to pre zábavu. Slovenské deti sú napríklad fascinované, keď rukou pretnem na dve polovice kus dreva položený na tehlách. Prirodzene, drevo si predtým tajne nalomím. Keď sa po čase znovu vidíme na nejakej oslave, rodičia aj deti prosia: Masahiko, ukáž nám zasa to kung fu!
Zdá sa mi, že toto je vhodná príležitosť povedať o niektorých odlišnostiach ázijských bojových umení. Kung fu pochádza z Číny, tai chi je tiež čínske. Zvláštne pokriky pri úderoch a výkopoch - ačoooo - pochádzajú od čínskej hviezdy akčných filmov menom Bruce Lee. Bol to on, kto vytvoril filmový štýl kung fu (niektorí to volajú aj hongkonské kino), kde sa v príbehu neustále bojuje - kope a udiera. Tridsaťdva rokov po jeho smrti sa na scéne objavila ďalšia čínska hviezda akčných filmov - Jackie Chan, ktorý prevzal štýl Brucea Leeho, vložil však do neho viac ľahkosti, vtipu a akrobacie. Kvôli umeniu týchto dvoch pánov so zvučným menom majú Európania tendenciu miešať hongkonský štýl s inými ázijskými bojovými umeniami. Pre vás je to, pravdepodobne, všetko jedno, ale my v tom vidíme obrovský rozdiel. Žiadať od Japonca predviesť kung fu alebo tai chi je podobný omyl, ako žiadať Mexičana, aby predviedol capoeiru, čo je bojový šport z Brazílie.
Predsa len však majú bojové umenia, zvlášť tie zo severoázijských štátov, ako Čína a Kórea, s Japonskom niečo spoločné. Naše bojové umenia nie sú čistým športom. Šport, to je len jedna stránka celého bojového umenia. Judo, kendo (japonské šermovanie), aikido, kyudo (japonská lukostreľba) a ďalšie japonské bojové umenia majú často v pomenovaní slovíčko "do". Aj karate často voláme karate-do. Ba dokonca aj činnosti, ktoré nemajú s bojom nič spoločné, majú na konci "do". Napríklad kado, čo je aranžovanie kvetov, alebo chado - obrad pitia čaju. Čo teda znamená "do"? Je to "cesta" (spôsob).
Stať sa majstrom v určitom odbore vyžaduje mnoho času, úsilia a energie. Cieľom "cesty" však nie je dosiahnuť vrchol v zvládnutí techniky. Japonské bojové umenia vyžadujú aj ďalšie hodnoty, nielen silu. Je to trpezlivosť, ohľaduplnosť a rešpekt. Aj v japonských školách sa často vyučujú bojové umenia, bežne judo a kendo, pretože v japonských bojových umeniach sa kladie dôraz na budovanie charakteru prostredníctvom cvičenia.
Judo a aj mnohé ďalšie japonské bojové umenia sa dnes trénujú na celom svete. To, že šampiónmi v týchto disciplínach bývajú cudzinci, nie je už zvláštnosťou. Sledovanie súťaží v bojových umeniach je v posledných rokoch v Japonsku na vzostupe. Na zápasy príde niekoľkokrát do roka 30- až 40-tisíc divákov a ďalší sledujú program v televízii. Bojovníci, vrátane tých z cudziny, sú v Japonsku veľmi populárni. A čo je zaujímavé, keď ich počúvate v nejakom interview, zistíte, že niektorí bojovníci-cudzinci majú silnejšie vyvinutý "do" prístup a ducha ako Japonci.
Autor: MASAHIKO
