Koník Karamel bol u Kovářa na výcviku niekoľko mesiacov a naše fotenie si evidentne užíval. Na slovo plnil pokyny, chodil dozadu aj doboku, prichádzal na zavolanie a potom s majestátne zdvihnutým chvostom behal po ohrade, aby ukázal, aký je krásny. A aby potvrdil, že správny horsemen rozumie konskej reči, predviedol nám, ako si vedia pekne pokecať.
Ľudí, ktorí majú radi kone, no neprichádzajú s nimi do bližšieho kontaktu, by zrejme prekvapilo, keby videli ich nakladanie do prepravných vozíkov. Násilie je u nás bežná metóda. Keď kôň odmietne nastúpiť, aj skúsení koníčkari odporúčajú použiť bič, bitku lopatou či vrece na hlavu, lebo vtedy sa vraj bojí cúvať. Prípadne fajku, čo znamená, že sa mu povraz priviaže o vykrútenú citlivú papuľu a za tú sa ťahá do voza.
Aj my máme doma kone. A hoci sú to rodinní miláčikovia, tiež s nimi občas tréneri takto zaobchádzali. Paradoxne, práve vďaka týmto surovostiam sme spoznali Milana Kovářa. Človeka, ktorý sa s koňmi učil pracovať v Texase, Montane, Colorade. On žiadne násilie nepotrebuje, pritom ho kone, ktoré iní označili za nezvládnuteľné, poslúchajú na slovo. Ako je to možné?
Na úvod dve privátne skúsenosti. Keď moja rodina prepadla koňom, nejaký čas som jazdila aj ja. Čím viac som však kone spoznávala, tým viac ma prechádzal sentimentálny obdiv ku krásnemu zvieraťu a utvrdzovala som sa v presvedčení, že kone sú ustráchané a nespoľahlivé. Veď na prechádzke spanikária kvôli vrabcovi, ktorý náhle vyletí z kríka, alebo farebnej igelitke pohodenej v jarku. Skúsenosti s naším Vapom mi to len potvrdili.
Keď sme ho kúpili, bol to poriadne stresovaný kôň. Predchádzajúci majitelia sa s ním nemaznali. Bitiek aj fajok si užil požehnane a výsledkom bolo, že stačilo pristaviť nákladné auto pri ohrade a hneď sa spenil od nervozity. Najmenší podnet, a prepadal panike. Netrápili sme ho teda a chodil iba na prechádzky do okolia.
Lenže jedného dňa ochorel a bolo ho treba odviezť na veterinárnu kliniku. Zoslabnutého koňa sme síce nejako naložili, lenže hneď, ako sa za ním zavreli dvere, spanikáril. Vnútro vozíka rozdupal a nakoniec sa obesil o rozlámanú priečku. Odrezali ho v poslednej chvíli, už nedýchal. Keď sa prebral, šesťstokilové zviera sa prepasírovalo cez predné dvierka auta určené pre ľudí. Bol zázrak, že to prežil bez vážneho zranenia, on aj okolostojaci. Vtedy sme sa zaprisahali, že ho už nikdy do vozíka nenaložíme. Lenže, čo ak zase bude musieť do nemocnice?
Pokazenie kobylky
Čoskoro sa do podobnej situácie dostal aj náš druhý kôň, Salta. Mladučká kobyla nemala zlú skúsenosť, preto sa spočiatku jazdy v aute nebála. Lenže raz išla na parkúr a do vozíka dostala agresívnu spolucestujúcu, ktorá sa na ňu počas jazdy snažila zaútočiť. Po pretekoch už Salta odmietla nastúpiť. Nakladali sme ju dva dni, kým sa to konečne podarilo.
Prešiel nejaký čas a Salta mala ísť opäť na preteky. S nakladaním sa začalo o piatej ráno, okolo deviatej už bolo jasné, že sa nikam necestuje. Nevedeli sme si s ňou rady, obrátili sme sa teda na profesionálneho prepravcu koní. Jeho metóda spočívala v tom, že koňa strašne zbil a naša prítulná kobylka prvý raz zaútočila na človeka. Potom jej dal na hlavu vrece. Salta síce nastúpila, no keď to urobila druhýkrát, s vrecom na hlave, napriek teórii o necúvaní, v panike uskočila dozadu a zranila sa.
Ďalší privolaný odborník na ňu išiel opatrnejšie. Pol roka ju cvičil, až naozaj prišiel pokrok a Salta do vozíka vstúpila. Lenže hneď zase vyskakovala von, zrejme si spomenula, čo tam zažila. Preto, keď nastúpila opäť, tréner za ňou okamžite zavrel dvere. A začal sa harmatanec. Na uväzneného koňa padol des, prestal vnímať, či zabije seba alebo niekoho naokolo. Odvtedy sa už Salta k vozíku ani len nepriblížila. Stála na zadných, už keď ju človek k nemu nasmeroval. Pri takomto bezhlavom boji sa raz dokonca prevrátila dozadu a zranila sa. A to bol definitívny koniec. Čo sa týka vozíka, bola Salta presne tam, kde Vap.
Zaklínač?
Vyzeralo to, že situácia nemá riešenie, musíme sa zmieriť so skutočnosťou, že kone jednoducho do vozíka nenaložíme. No potom ktosi poradil: "Videli ste film Zaklínač koní? V Čechách žije muž, ktorý s koňmi dokáže to, čo Redford vo filme. Cvičí a napráva divoké a nezvládnuteľné kone. Oslovte ho a uvidíte, že vaše kone budú nastupovať do vozíka samy."
Informáciu sme brali s veľkou rezervou. Na "zaklínanie" koní sme neverili a metóda "natural horsemanship" nám zaváňala podvodom. Ale zase, keď sa topiaci môže chytiť slamky, môžeme si aj my zavolať konského zaklínača. Aspoň sa pobavíme, keď mu naše kone budú šermovať kopytami nad hlavou.
Na prvý pohľad mi muž v kovbojskom klobúku pripadal trochu smiešny. No čoskoro mi spadla sánka. Stačilo pár hodín a Vap aj Salta chodili do vozíka na povel. Samy, bez nátlaku, a dnu pokojne stáli, akoby boli vo svojej stajni. Keby vtedy Kovář chcel, razom mu uverím, že je zaklínač, ktorý s koňmi dokáže čarovať. No skúste ho tak nazvať! Ničím iným ho viac nerozčúlite. Pretože horsemanship nie sú žiadne čary. Je to cesta, na ktorej sa v prvom rade nemení kôň, ale jeho majiteľ.
Kôň je naša vizitka
Keď horseman prišiel k nám do stajne, pôvodne som si myslela, že sa budem chvíľu dívať, ako pracuje s koníkom a pôjdem si svojou cestou. Predsa len, ku koňom mám vlažnejší vzťah a sledovať výcvik ma až tak nebude zaujímať. Napokon som pri drevenej ohrade strávila dva dni. A môj pohľad na nespoľahlivých zbabelcov sa začal meniť. Zrazu som pochopila, že chyba nie je v zvierati, ale vo mne. A pokazený či nezvládnuteľný kôň je iba vizitkou svojho jazdca.
Samozrejme, keďže Kovář pracuje predovšetkým s problémovými zvieratami, má za sebou množstvo úrazov. Paradoxne, neprišiel k nim v Amerike, kde jazdil mladé neobsadnuté kone, ale v Čechách a na Slovensku. Až tu musel začať používať aj bič, na rančoch si vystačil len s lasom a ohlávkou. Tunajšie kone sú vraj najhoršie, aké stretol.
"Viem o koňovi, ktorý odtrhol chlapcovi ruku, o koňovi, ktorý rozhrýzol mačku. A na vine sú len ľudia. Z bylinožravca nesprávnym vedením spravili predátora."
Napríklad, u nás sa okolo koní točia najmä ženy a dievčatá, a tie majú tendencie robiť si z nich maznáčikov. "Keď chcete maznáčika, kúpte si čivavu," varuje však Kovář. Pretože poltonové zviera musí rešpektovať človeka ako svojho vodcu, inak môže byť životu nebezpečné. Neznamená to však ani, že rešpekt sa získava hrubou silou, čo je pre zmenu častá filozofia mužov, ktorí neposlušného koňa "lámu" násilím. A žiadnym radám nie sú otvorení, oni sú machovia, ktorí si poradia najlepšie.
Spoznajme kone
Horsemanship má presnú filozofiu, overenú desaťročiami na státisícoch konských chrbtoch. Veľmi zjednodušene: na to, aby sme mali dobrého koňa, musíme vychádzať z prírody. Vedieť napríklad, ako funguje hierarchia v stáde. Že kôň nevníma človeka ako kamaráta, pre neho je to tiež kôň. No musí uznať, že je to ten najlepší kôň, vodca stáda, inak sa bude snažiť stať vodcom on. A ako si bude získavať autoritu? Ako v stáde - kopaním a hryzením. Jazdec však musí byť nielen autorita, no zároveň pre koňa aj opora. Aby kôň vedel, že pri ňom zostane v dobrom aj v zlom, že on je ten, kto ho ochráni. Keď začne jazdcovi naozaj dôverovať, nebude sa plašiť, mať tendencie k úteku. Ďalšia dôležitá zásada - nemôžeme pracovať len na fyzičke koňa, rovnako dôležitá je práca s jeho mentalitou, dobrý jazdec musí byť aj psychológ, ktorý naozaj načúva konskej duši.
Ako to všetko dosiahnuť? Práve toto učí horsemanship. Je to dlhá cesta, ktorá si vyžaduje hodiny a hodiny tréningu. Nie zo sedla, zo zeme treba viesť koňa krôčik po krôčiku a budovať si s ním pevný vzťah. Nie každý to vydrží. Jednoduchšie je povedať si - je to nanič kôň a predať ho - ako je u nás bežné. Alebo sa utešiť - veď môj kôň nemá problém, ja žiadne rady nepotrebujem. A potom byť prekvapený, keď zrazu problém nastane a maznáčik zradí svojho pána.
o o o
Za ten jeden víkend nám Milan Kovář mohol len naznačiť, kam vedie cesta horsemanshipu. Cesta, na konci ktorej kone nepanikária, neutekajú a nekopú. Zrazu to robili aj naše "problémové" kone. Či sa však nevrátia k starým zlozvykom, je teraz už len na nás.
Divoký Luk bol kôň nezvyknutý na dotyky, keby na neho ešte pred pár dňami ktosi položil laso, nasledovalo by parádne ródeo. Dnes už spravil pokroky a pri dotyku sa neplaší a nekope.
Po návrate z USA si Milan Kovář vybudoval v Čechách vlastný ranč, kde sa venuje výcviku a náprave problémových koní. Okrem toho učí metódu horsemanship.
Budúca horsewoman - Kovářova dvojročná dcérka mu už teraz rada pomáha. A nielen s poníkom Mončou, nebojí sa ani veľkých koní.
