FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Pred budovou Najvyššieho súdu včera demonštrovali mladí kresťanskí aktivisti. S transparentmi "Ničili životy, ničia morálku!" či "V koho mene súdia dnes?" žiadali očistu súdnictva od ľudí, ktoré sa skompromitovali svojimi rozsudkami v procesoch pred novembrom 1989.

Odzneli apely na morálku sudcov, čítanie z rozsudkov zo socializmu.

Aktivisti spomenuli mená sudcov Najvyššieho súdu Haralda Stiffela a Emila Bždocha, sudcu Okresného súdu Bratislava I Jána Jamricha, či Krajského súdu v Košiciach Karola Kučeru, ktorí súdili v prednovembrových procesoch a súdia dodnes.

Podpredseda Fóra pre verejné otázky Ernest Géze považuje situáciu v súdnictve za veľmi vážnu. "Cítime potrebu očisty súdnej moci od starých štruktúr." Ministra spravodlivosti Daniela Lipšica požiadali, aby prípravu normy potrebnej na to, aby skompromitovaní nemohli súdiť.

Predsedov parlamentných strán zasa požiadali, aby zaujali postoj ku kauze Stiffela, ktorý od denníka SME vysúdil tri milióny korún a ospravedlnenie za zmienku o jeho účasti v politických procesoch. Prípad je momentálne na Najvyššom súde. (joč)

Brána slobody na Devíne

Pamätník s názvom Brána slobody včera odhalili na sútoku Moravy a Dunaja pod hradom Devín v Bratislave. Na pamätníku je vyrytých 400 mien ľudí, ktorí zomreli pri pokuse o útek v rokoch 1945 až 1989 na hraniciach Československa, ale aj tých, čo hranice strážili a prišli pri výkone služby o život. Venovaný je aj pamiatke násilne vyhnaných. Pamätník znázorňujúci rozstrieľanú bránu, vnútri ktorej je vyhnutá kovová mreža, nechali za pomoci sponzorov vybudovať Ústav pamäti národa a Konfederáciapolitických väzňov Slovenska. "Musíme nanovo pripomenúť pamiatku obetí komunizmu. Musíme znovu a znovu pripomenúť varovanie, aby sa nič podobné neopakovalo. A musíme opätovne začať dlhú a náročnú prácu na oživovaní historickej pamäti všetkých občanov, najmä mladých," povedal predseda parlamentu Pavol Hrušovský. (sita)

Život ľudí po novembri

Prieskum, ktorý pri príležitosti výročia 17. novembra robila pre denník SME agentúra MVK, ukázal, že len pätina ľudí na Slovensku hovorí, že ich život sa od roku 1989 zmenil k lepšiemu. Naopak, vyše 40 % ľudí si myslí, že zmena politického režimu im priniesla skôr zhoršenie. Podobné výsledky vyšli aj v prieskume verejnej mienky, ktorý 1. až 10. novembra robil Ústav pre výskum verejnej mienky. Žvotná úroveň sa v súčasnosti oproti obdobiu pred novembrom 1989 podľa neho zlepšila v 29 % domácností - oveľa lepšie sa má 9 % a trochu lepšie 20 %. Životná úroveň sa zhoršila v 46 % domácností. Podľa prieskumu potvrdili zlepšenie životnej úrovne predovšetkým podnikatelia a obyvatelia Bratislavského a Trnavského kraja. Ako svoj život hodnotia ľudia v regiónoch? (r)

Stále čakal, kedy sa znovu začne zatýkanie

Emil Sedlačko trávil chladné večery pred šestnástimi rokmi na tribúnach trenčianskeho Mierového námestia. "V novembri '89 som na námestiach videl mnoho ľudí, ktorí tam nepatrili, lebo sa aktívne podieľali na Husákovej normalizácii. Bál som sa, že sa opäť začne zatýkanie," hovorí. V nezvratnosť pádu režimu definitívne uveril, až keď ho ľudia, ktorí ho ešte donedávna kádrovali a vypočúvali, zrazu začali úctivo zdraviť.

Sedlačkove problémy s komunistickým režimom sa začali v roku 1968. Bol totiž jedným z organizátorov protestných demonštrácií proti sovietskej okupácii. Organizoval napríklad trenčiansky večierok fúzatých, kde si ľudia zaumienili neoholiť sa, až kým Sovieti Československo neopustia. "Odvtedy som bol sledovaný a vypočúvaný eštebákmi, spravili zo mňa nespoľahlivú osobu, nepriateľa socialistického zriadenia," hovorí. Nepriaznivý kádrový posudok mu spôsobil problémy v práci i vo vzťahoch. "Pod tlakom okolností som začal piť a hoci nie viac ako moji nadriadení, bola to dobrá zámienka na výpoveď z práce," priznáva dnes zarytý abstinent.

Nežnú revolúciu dnešný podnikateľ prijal ako vykúpenie. Aj keď s odstupom času priznáva isté rozčarovanie. "Stále nedokážem pochopiť, ako sa niektoré skupiny ľudí dokázali novej situácii tak dobre prispôsobiť a ako môžu aj 16 rokov po revolúcii sedieť vo verejných funkciách ľudia, ktorí udávali, alebo aj mňa osobne vypočúvali." (mip)

Komunistom sa stal až po novembrovej revolúcii

Nežná revolúcia zastihla Václava Vaculu vo funkcii námestníka štátnych pekárni v Trenčíne. Spočiatku na námestia chodil, no po pár dňoch prestal. Sympatizoval s myšlienkou Dubčekovho socializmu s ľudskou tvárou, nastolenie "tvrdého kapitalizmu" však odmietal.

Niekoľko mesiacov po prevrate prišiel strojnícky inžinier o prácu. Tri roky strávil s dieťaťom na "materskej", ďalšie tri bol nezamestnaný. "Podal som si prihlášku do desiatok zamestnaní, prácu som však nenašiel," hovorí. Dôvodom neúspechu bola "moja neschopnosť prispôsobiť sa novým podmienkam". "Dnes sú ľudia pre udržanie zamestnania schopní urobiť aj veci hraničiace s ľudskou dôstojnosťou," myslí si.

Do komunistickej strany vstúpil až v roku 1994. "Pred revolúciou som členom strany nebol, hoci mi to ponúkali. Odmietol som, pretože som bol veriaci, a musel by som sa viery vzdať." Keď prihlásil deti na náboženskú výchovu, mal problémy. "Vyvrcholilo to dokonca do situácie, keď ma v roku 1988 obvinili z vraždy piešťanského farára, ktorá sa vtedy stala," hovorí.

Členom porevolučnej KSS však dlho nezostal. "Do strany sa postupne začali vracať prednovembroví komunisti, ktorí opäť nechceli rešpektovať pluralitu názorov, napríklad, v oblasti náboženstva," hovorí. Vacula však zanevrel aj na cirkev. "Hoci som stále veriaci, do kostola už nechodím. Nevedel som sa vyrovnať s falošnosťou mnohých cirkevných predstaviteľov, keď sa po prevrate ukázalo, že spolupracovali s bývalým režimom."

"Áno, bývalý režim mi ublížil," hovorí dlhodobo nezamestnaný strojár. "No súčasný mi ublížil omnoho viac." (mip)

Ľudia z bývalej sklárskej doliny: Žije sa nám ťažšie

Oblasť od Lučenca po Utekáč nazývali ľudia v minulosti sklárskou dolinou. Dnes dávajú prednosť prívlastku hladová. Väčšina sklárskych fabrík zanikla a s nimi sa vytratila aj šanca nájsť si zamestnanie. V oklieštenej podobe dnes fungujú iba sklárne v Katarínskej Hute a Poltári.

Ján Mánik dlhé roky "riaditeľoval" fabrike v Zlatne. Tvrdí, že so sklom sa zo Zlatna vytratil aj život. "Je prirodzené, že mladí odtiaľto utekajú, lebo šanca nájsť si tu prácu je nulová. Región bude starnúť a s tým budú spojené ďalšie problémy," povedal. Životná úroveň ľudí sa podľa neho zhoršila. Mnohé rodiny, ktoré predtým patrili k strednej vrstve, sa v posledných rokoch dostali na prah chudoby. Fabrika v Zlatne nevyrába už štvrtý rok a ľudia majú problém prežiť. Ako nám potvrdila aj nezamestnaná pani Anna, v sklárstve predtým pracovala celá jej rodina. Nájsť si inú prácu sa im vôbec nedarí. S rodinou už uvažovali o sťahovaní do väčšieho mesta, ale na kúpu bytu nemajú peniaze a banka by im hypotekárny úver nedala.

Mnohí mladí využili šancu a z regiónu odišli. Pani Milena s rodinou sa presťahovali do Veľkého Krtíša, ale práce nie je dosť ani tam. "Manžel ešte pracuje v bani, ale je otázka, dokedy. Ja som bez práce už niekoľko rokov. Synovia sú nadaní, no budeme im musieť vybrať stredné školy v mieste bydliska. Nemali by sme na zaplatenie internátu ani na cestovné," hovorí Milena. Okresy na juhu stredného Slovenska sú z hľadiska zamestnanosti dlhodobo najväčším problémom. Ide hlavne o Rimavskú Sobotu, Revúcu, Poltár a Veľký Krtíš. (eta)

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL